Aké významy môže mať slovo „Petržalčan"?

Dávame priestor Vašim úvahám, myšlienkam, podnetom....

Napadá ma otázka, keď tento názov vidím. Čo ho charakterizuje? Aký môže mať „osobnostný profil“? Asi je veľké šťastie, že v Petržalke žije množstvo rôznych ľudí a nemožno všetkých hádzať do jedného vreca. Veď ani jedna lastovička leto nerobí a ani extrém nie je všeobecná norma. Ale niečo možno upresniť i tak. Možno podľa histórie osídlenia sídliska. Možno podľa veku, či podľa motívov migrácie, či podľa podmienok na život, ktoré vo všeobecnosti ovplyvňovali život...

Keď vytvoríme umelé prostredie (neprirodzené alebo stresové prostredie) , kde podmienky upravíme podľa rôznych cieľov, stane sa, že ľudia, ktorí sú do tohto prostredia umiestnení, určitým spôsobom reagujú na dané podmienky či na ich zmeny. Jedni sa prispôsobia a sú tiež neprirodzení, iní majú väčšie či menšie problémy s adaptáciou a tiež ich to ovplyvní.

Ako možno potom ľudí nejako pozitívne ovplyvniť, ako usmerniť či povedať generačnú výpoveď či „pravdu“? Možno ovplyvniť príkladom? Či vyhlásením starostu v médiách? Alebo rozhovorom „kandidáta“ na starostu pred voľbami?

Vo všeobecnosti asi veľa záleží i od toho, o akú skupinu ľudí ide a aký je daný "étos", zdôvodnenie. Veď napríklad i C. G. Jung v otázke rozvoja povedal niečo podobné (voľný citát): „Dejiny ukazujú, že najkrajšia pravda nie je nič platná, keď sa nestala vnútornou skúsenosťou jednotlivca. Každá jednoznačná, „jasná" odpoveď ostáva vždy trčať v hlave a len vo veľmi vzácnych prípadoch prenikne až k srdcu. Nepotrebujeme "vedieť" pravdu, ale skôr je potrebné ju zakúsiť a žiť."

Povedzme, v prípade Petržalky, že podmienky na život ovplyvnil i čas i priestor. Zhruba ide len o jednu generáciu , ktorá bola umiestnená v bytoch „menšej“ metráže a to tak, že jeden byt tvorí strechu druhého bytu - aby sa šetrilo miesto. Ako z daného prostredia urobiť charakter mesta, ak je to účel, ak chýba nejaká väčšia previazanosť generácií, solidarita či komunikácia?

Doba životnému – osobnostnému - prejavu moc nepriala, skúsenosť bola skôr taká, že sa neoplatí prejavovať. Hodnotou bolo súkromie, každý byt bola vlastne malá pevnosť, do ktorej sa bolo možné uzavrieť.

Nedávno mi jeden pán tvrdil o tejto generácií, že ide o ľudí, ktorí nemajú vzťah ani k ulici, kde žijú, ani k domu či mestu. Skôr niečo očakávajú, cítia, že iní majú povinnosť sa postarať a necítia „zodpovednosť“. Hodnoty i vzťahy sú teda zdeformované z vonka. Verejný priestor je formálny, neúprimný a rozvoj osobnosti, pestovanie životnej autenticity či skúsenosti je vo všeobecnosti nízke.

Občas sa podmienky zmenia, napriek „životnej stratégii“, začne sa mediálne presadzovať nový vietor a „mocní“ začnú túto skupinu ľudí nanovo definovať. Očakávajú zrazu od nich rôzne názory, ciele, potreby a zdôvodňujú si tak svoje konanie. Dávajú legitimitu rôznym projektom, ktoré im osobne dávajú určitú perspektívu. Tieto pravidlá hry môžu byť umelo utvorené, presadené vonkajšou mocou. Aké sú však prirodzené vlastnosti takýchto ľudí? Kto je „Petržalčan“? Ako sa prejavuje "naozaj"? Ako sú chová v prirodzenom prostredí, kde niet hrozby? Kde „ventiluje“ rôzne stresy, emócie, veď je jasné, že ak je pravda, že iba byt je „kráľovstvo“, tak zachovať zdravie je naozaj ťažká úloha. A je jasné i to, že stresujúce prostredie, napätie, je potrebné naozaj nejako ventilovať. Možno ho ventilovať "zdravo" i nezdravo. Niekto ide do krčmy iný do prírody či do divadla.

Tiež je samozrejmé, že nie pre každého sú perly hodnotné tak, prečo ich núkať?

Alebo inak: Ak niekto nie je zodpovedný, oplatí sa mu ponúknuť "slobodu"? Je rozumné chcieť neprimerane meniť „udržateľné tempo spoločenského rozvoja“? Ak je niekto ako osobnosť v stave „uzatvorenosti“, oplatí sa snaha o "otvorenie"? Ak niekto vypustí džina z fľaše, vie ho účinne regulovať?

Idú znova voľby starostu Petržalky a kandidáti sa snažia vytvoriť rôzne vízie, kde obyvatelia hrajú - ako komparz - svoje malé skupinové úlohy.

K tomu si neodpustím poznámku, že poriadok „hry“ je taký, že starostu si zvolí väčšina zúčastnených voličov. Predpokladá sa, že ide o dospelých (zrelých) ľudí – skúma sa vek. Čiže, ako vieme z praxe, stačí, keď príde napríklad sto ľudí z niekoľko tisíc voličov s právom voliť a väčšina zúčastnených si zvolí. Ale, pozrime si iné možnosti volieb. Ak ide o schôdzu vlastníkov bytov a NP v bytovom dome (ktorých je niekoľko stoviek a kde ide o „zúžené majetkové právo“ k užívaniu vlastného bytu (ide o byt, ktorý tvorí steny a strechu inému bytu) a ide teda o zmenu napr. správcu v bytovom dome, tak na danú riadne zvolanú schôdzu musí prísť minimálne 2/3 všetkých oprávnených majiteľov bytov. A aby bolo dané rozhodovanie a uznesenie legitímne, musí práve aspoň 2/3 väčšina sa uzniesť na danom rozhodnutí. Ak neberieme i možnosť, že ľuďom to je vlastne jedno a aj neprávny stav nemá kto súdne napadnúť, čo sa žiaľ stáva v Petržalke tiež.

Máme teda už dvadsať rokov také zriadenie, kde sa očakáva nejaká zmena kultúry, komunikácie, správania (možno len formálne či „z vonku“ - znova odporúčam citát C. G. Junga) a nebadám, že by v tejto sfére nejaká výchova prebehla.

Možno len nie je záujem meniť správcu, alebo ľudia nepotrebujú zmenu.

Hlavne pred voľbami sa teda mediálne diskutuje sa zvyčajne o parkovaní. Alebo o kultúre, o ihriskách, psíčkároch,...ale podstata sa nerieši. Väčšina obyvateľov prišla k bytom (k domovu) akosi "v rámci behu udalostí", nemali presnú predstavu a nemajú ani plán riešiť danú kvalitu vzhľadom na nové potreby, ktoré život prináša. Zdá sa, že väčšina nemigruje, nereaguje adekvátne a neplánuje veľké životné zmeny. Väčšina je zdá sa pasívna.

Je teda v rámci verejného priestoru z nejakej strany  tvorený priestor na „ozajstný“ - plnohodnotný - život? Ako sa reálne môže identifikovať ten ktorý člen spoločnosti? A ako sa darí identifikovať jeho problémy? Veď napríklad i hospodár, ak chce úspešne prísť k cieľu, k pozitívnej či prospešnej zmene musí mať zrátané, s čím môže počítať, potom to zráta a „kvalifikovane“ sa potom rozhoduje.

My napr. stále – zo zotrvačnosti - riešime veľké problémy. Definujeme plochu zelene, plochu ciest druhej a tretej kategórie, máme zrátané budovy škôl, škôlok, administratívne budovy, počet úradníkov a máme fondy na ich odmeňovanie (máme určené dane).

Nie je však riešenie v tom, znova zadefinovať rôzne verejné priestory aby mali jasnejšie podmienky užívania a pravidlá „hry“?

Mne sa zdá, že zatiaľ pomaly jediný verejný prejav obyvateľstva Petržalky je „ukazovanie sa“ pomocou značky a kubatúry automobilu, aké zvyknem zaparkovať na parkovisku. Zaradím sa tak do hierarchie spoločnosti a získam status a uznanie.

Môj návrh (len na zváženie či diskusiu, nie som urbanista), možno neplatí pre všetky priestory, len pre tie definované po starostlivom zhodnotení, a neplatí ani pre všetkých obyvateľov, že je skôr pre tých pár „lastovičiek“: možno by stačilo by vyňať rôzne "tichšie ulice" z fondu údržby ciest (znížiť náklady MČ) a zmeniť ich na obytné zóny, či námestia, kde by síce mohli parkovať miestni, ale funkcia miesta by sa spoločensky zvýšila. Veď naozaj väčšina obyvateľov už nepotrebuje každodenne presúvať sa do miestnej fabriky na šiestu ... Pribudli by fontány, stánky s občerstvením, služby, športoviská, bazény, zeleň, lavičky... a život by sa presunul z „malých“ bytov na tieto nové priestory. Ak by neboli tieto ulice prejazdné, boli by len s parkovaním ráno a večer - pre miestnych, takéto „pokojné priestory“ by mohli priniesť i zamestnanosť. Znížili by sa náklady na údržbu i dopravnú obsluhu, zvýšila by sa spoločenská angažovanosť i zdravotná prevencia, prejavy sedavého spôsobu života. Ak táto generácia obyvateľov sídlisk (povedzme ročník okolo 1955) zatiaľ nie je stotožnená ani s ulicou, kde žije a ani s mestom, kde má byt, možno sa to zmení. Jednoducho, možno raz prestane očakávať, kto im čo dá, kto sa o nich postará, kto si splní svoju povinnosť voči nim. Teda ak sa pustí v rámci nejakej témy či zamerania osobného záujmu do komunikácie... Možno by vznikla i väčšia tolerancia medzi generáciami, lebo tiež som nepostrehol, že by sa verejne rozprávalo o skúsenosti nových prisťahovalcov – mladých rodín – do prostredia starnúcich či „stratených“. To spolužitie nie je priaznivé, ak čerstvý dôchodca či invalid má zniesť „cupotanie“ malých detských nožičiek po „plafóne“. Veď aký rozdiel oproti generácii ich rodičov, o ktorých sa hovorí, že boli ochotní obetovať svoje životy v boji za hodnoty, slobodu... Jedni hľadajú spôsob, ako pohodlne užívať svet pre seba a iní boli ochotní obetovať i to najcennejšie - pre „svet".

Zdá sa, že ide o životné koncepty, ktoré ťažko nájdu spoločnú reč. Oplatí sa teda vytvárať priestor na ich komunikáciu, znižovanie trecích plôch? Nemusí ísť len o tak veľké projekty, možno sa dá dohodnúť i prestavba suterénov v bytových domoch na komunitné centrá, pobočky knižníc...či výdajne zdravotných pomôcok či potravín...

Otázka teda znie, ako umožniť rôznym skupinám obyvateľstva rôzne zdravé "ventilácie" stresov, problémov, aby sme ako spoločenstvo zvyšovali kultúrnosť? Práve teraz, keď píšem tieto úvahy sledujem už asi tretiu skupinku mladých ľudí ako sa nudia, majú kapucne, hľadajú miesto, kde ich nik nebude rušiť, nejaký tmavý kút, ktorý iný potom po nich uprace... Je mi to celkom ľúto, že aj keby som zavolal políciu budem skôr na smiech či pre mňa to bude strata času formulovania zápisnice, ale reálne, ich riešenie z oblasti sociálneho podchytenia, bude minimálne. Aké je prepojenie polície na sociálne úrady, prokuratúru, rodičov? Kto zodpovedá za verejný priestor? Koho zaujíma? Ide možno o malé delikty, malú šikmú plochu, kde možno rátať s určitou pravdepodobnosťou konfliktov, problémov, kriminality menšieho či väčšieho rozsahu...

Možno rátať s určitou sociálnou sieťou, ktorú tvoria školy, domy kultúry, policajnú zbory či samosprávy, alebo ide len o rétorické povinné cviky, ktoré je potrebné uhrať, aby sme sa dostali tam, kde nám to „mecenáči“, mediálne či PR agentúry a poradcovia určili a reálny „prirodzený“ život ide ďalej? Aké je priestor, v ktorom žijeme a kto nám určuje práva a možnú legitímnosti (slobodu či podiel moci)?

 Mario Bošanský

Obyvateľ Petržalky

Podobné články

Komentáre