Ako sa Bratislava stala hlavným mesto po roku 1918

Bratislava získala súčasný názov začiatkom roka 1919. Pred rokom 1918 sa v 19. storočí volala po slovensky Prešporok, Prešpurek alebo po maďarsky Pozsony, po nemecky Preßburg.  Latinský názov znie Posonium alebo staršie aj z gréčtiny Istropolis.

V roku 1890 prebehlo ďalšie sčítanie a tu sa už prejavila silná maďarizácia. V meste malo žiť 52 441 obyvateľov, z toho 31 404 Nemcov, 10 433 Maďarov a 8 709 Slovákov. V roku 1907 tu žilo vyše 70-tisíc obyvateľov, z čoho tretinu tvorili Maďari, polovicu Nemci, sedminu Slováci, okrem toho ešte Chorváti, Srbi, Bulhari, Rumuni, a iné národnosti.

Tieto štatistiky však zahŕňajú iba Bratislavu v jej dobových hraniciach. Na území pôvodne susedných obcí, ktoré dnes tvoria jeho integrálnu súčasť, mali na prelome 19. a 20. storočia relatívnu väčšinu Slováci. Podľa sčítania z roku 1900 mali výraznú väčšinu najmä v dnešných mestských častiach Dúbravka (98,57 %), Záhorská Bystrica (96,40 %), Lamač (93,95 %), Vajnory (92,54 %) a Rača (74,68 %). Maďari mali výraznú prevahu v dvoch obciach – Vrakuňa (89,82 %) a Podunajské Biskupice (87,34 %), v ďalších ich podiel nepresahoval 20 %.

K ďalším výrazným zmenám v etnickom zložení došlo v medzivojnovom a povojnovom období. Pričlenenie Bratislavy k Česko-Slovensku znamenalo odchod značnej časti maďarského obyvateľstva, nasledovaný prílevom slovenskej a českej populácie (najmä inteligencie) a celkovým rastom mesta. Už v roku 1930 tvorili príslušníci "československej" národnosti takmer polovicu obyvateľov (48 %). 

Keď sa na konci 1. svetovej vojny rozpadalo mnohonárodnostné Rakúsko-Uhorsko, na mapách Európy ešte nefigurovalo ani Slovensko, ani Bratislava. V priestore medzi Viedňou a Budapešťou sa nachádzalo pomerne veľké mesto, kedysi slobodné kráľovské, s dlhou tradíciou vinohradníctva a obchodu.

Po vyhlásení vzniku Československej republiky 28. októbra 1918 v Prahe a po martinskej Deklarácii slovenského národa (30.10.), ktorou sa oficiálne jeho predstavitelia prihlásili k spoločnému štátu, nebolo ešte nič jasné. O titul hlavného mesta mal záujem najmä Martin.

Začiatkom novembra 1918 boli obyvatelia vyzývaní, aby vstupovali do Požoňskej národnej gardy na ochranu poriadku, verejného i súkromného majetku. Názory nemeckého a maďarského meštianstva síce neboli jednotné, ale spájali ich výhrady k začleneniu mesta do novovznikajúceho československého štátu. V malej sále Reduty sa napríklad konalo 23.11. 1918 protestné zhromaždenie obyvateľov Bratislavy "proti vyňatiu mesta Pozsony z tela maďarskej ľudovej republiky a začleneniu do úplne cudzieho štátu". Okrem iných argumentov tu zaznel aj ten, že pri sčítaní ľudu v roku 1910 bolo len 10,9% obyvateľov mesta slovanskej materinskej reči. Stanovisko mešťanov bolo také, že Česi ani Slováci nemajú na mesto právo, pretože patrilo k Uhorsku a rozvinuli ho uhorskí Nemci.

Prezident T. G. Masaryk v decembri 1918 verejne vyhlásil: "Mesto Prešporok neprináležalo vlastne ani Maďarom, práve tak ako nám. Je to nemecké mesto. My máme ale naň právo, lebo zázemie je slovenské. My potrebujeme bezpodmienečne Dunaj." Následne padlo v Prahe rozhodnutie vojensky obsadiť Wilsonovo mesto (toto pomenovanie navrhovali americkí Slováci), čo sa aj začalo diať presne na Silvestra a československé vojsko vstúpilo do mesta úplne symbolicky - prvý deň nového roku. Ako je zaznamenané vo vojenskej správe, v meste došlo k menším šarvátkam, zahynulo 15 civilistov. Väčšina obyvateľov sa správala pokojne. V. Šrobár si zapísal: "Piateho v nedeľu do môjho bytu v hoteli sa len tak hrnuli návštevy. Všetko ma uisťovalo o tom, s akou radosťou prijímajú československé vojsko. Hlavne Nemci prízvukovali, že im donášame slobodu takú, o akej sa im ani nesnívalo."

Nový župan Samuel Zoch neodhadol situáciu. Pripravoval veľkolepé privítanie tzv. dočasnej slovenskej vlády na čele s  Vavrom Šrobárom ( mimochodom bol lekár). Chcel na ňom mať zastúpených predstaviteľov všetkých dôležitých inštitúcií a obyvateľov mesta. Neuvedomil si, že pre nich to bol vážny morálny problém. Župan žiadal vyzdobené mesto, platené voľno pre všetkých pracujúcich. Odpoveďou mu boli sabotáže, štrajky železničných a poštových zamestnancov a ignorácia Prešporákov. Privítanie nakoniec vyzeralo veľkolepo vďaka početnej účasti vojska, moravských Sokolov, slovenských delegácií a hudobnej kapely.

Bratislava bola druhé najväčšie priemyselné centrum Uhorska. Koncom 19. storočia bolo mesto plynofikované a elektrifikované, malo vodovod i kanalizáciu, telefonickú sieť, mestskú dopravu zabezpečovali električky. Malo dobré spojenie železnicou i po vode, strategický bol prístav na Dunaji. Mesto malo urbánnu tradíciu a ambíciu predviesť ju: vybudované impozantné verejné budovy a priestory túto snahu výdatne podporovali. Pre slovenské národné hnutie a jeho predstaviteľov však Bratislava nebola veľmi dôležitá ani v čase vzniku Republiky československej, viac národne bol vnímaný  Martin.

V národnej mytológii 19. storočia ju dokonca vnímali ako miesto tragického konca Veľkej Moravy "vďaka" prehratej bitke pri Bratislave v roku 907. Do úvahy pri výbere hlavného mesta  prichádzali Nitra, Liptovský Mikuláš, Zvolen, Banská Bystrica, Brezno.  Uvažovalo sa aj nad  Žilinou. Prvé kroky dočasnej slovenskej vlády na čele so Šrobárom viedli sem. Ale mesto bolo malé. Kde ubytovať úradníkov? 10-tisícové mesto nemohlo uspokojiť požiadavky na hlavné mesto. Mestá Banská Bystrica a Zvolen boli vylúčené pre nevyhovujúce železničné spojenie. Výber sa zúžil na mestá Bratislava a Nitra.

Vavro Šrobár už počas vojny presadzoval Nitru. Nakoniec sa Nitra ocitla "mimo hry". Ostala Bratislava ako mesto so všetkým, čo bolo pre hlavné mesto treba. A zrejme mal na tom zásluhu aj bratislavský župan Samuel Zoch so svojím iniciatívnym pozvaním dočasnej slovenskej vlády do Bratislavy. Tým najzrozumiteľnejším spôsobom jej členom dokázal, že Bratislava je metropola s potrebným vybavrním a potrebami.

Počiatočný odpor starých obyvateľov Bratislavy voči novému režimu a ich podceňovanie Slovákov a Čechov poľavovalo. Heslo "ži a nechaj žiť", také typické pre Prešporok, sa uplatnilo aj v Bratislave. Nesporne sa o to zaslúžil aj fakt, že životné podmienky v blízkom Rakúsku a Maďarsku sledovali Bratislavčania veľmi pozorne, a tak začali postupne vnímať pozíciu svojho mesta ako hlavného mesta Slovenska v pozitívnom svetle.

Podobné články

Komentáre