Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /data/b/3/b3b46c20-6a27-4615-8372-e7ac4390fcbf/petrzalcan.sk/web/connect.php on line 8
Bajza má svoj hrob v Bratislave
Dnes je: piatok 29.03.2024 | Sviatok má: | Zajtra má sviatok: kontakt@petrzalcan.sk
head
Pranostika na dnes Keď je v januári teplo, siaha bieda až na dno.

Bajza má svoj hrob v Bratislave

Dnes sa prenesieme do školských čias. Odkiaľ si pamätáme názov diela René mládenca príhody a skúsenosti.

Autor, o ktorom bude dnes reč sa narodil 5. marca 1755 v Predmieri v Trenčianskej župe, okres Bytča. Jeho rodičia, otec Ondrej Bajza a matka Barbora rodená Blašková, boli asi zámožnejší roľníci, šoltýsi, no práve za Márie Terézie a Jozefa II. stratila táto inak málopočetná spoločenská vrstva posledné zvyšky dávnych výsad, medzi ktoré patrilo aj dedičné richtárstvo, a klesli na úroveň ostatných poddaných.

O mladosti Jozefa Ignáca Bajzu vieme málo. Vieme, že v roku 1777 študoval teológiu na známom viedenskom Pázmaneu. Viedenský pobyt hlboko zapôsobil na mladého Bajzu. Ako teológ sa dostal pod vplyv tzv. viedenskej školy náboženských a cirkevných reformátorov, najmä J. V. Eybela, profesora na Viedenskej univerzite, jeho zástupcu J. M. Pehema a M. A. Vittolu, redaktora časopisu Wienerische Kirchzeitung.  J. I. Bajza bol na konci štúdia  vášnivým stúpencom a propagátorom cirkevných a spoločenských reforiem Jozefa II.

Po skončení štúdií roku 1780 stáva sa kaplánom pri kapitule v Trnave. Pravdepodobne už v týchto rokoch mal vypracovaný prvý rukopis knihy Rozličních wersuv – Epigramata slavonica, ktorý predložil cenzorovi v Prešporku a ústrednej komisii vo Viedni, ktorá povolila knihu vytlačiť a vydať. V roku 1783 požiadal Bajza o miesto farára v Dolnom Dubovom a tu pôsobil 22 rokov do roku 1805.

V dolnodubovskom období bol Jozef Ignác Bajza literárne najplodnejší. Tu napísal a tlačou vydal prevažnú časť svojich diel. V roku 1783 mu vyšiel prvý zväzok jeho románu René mládenca príhody a skúsenosti.

Fara, na ktorej Bajza pôsobil, nebola bohatá. On však bol praktický a podnikavý človek. Farské polia obrábal vo vlastnej réžii a usiloval sa, ako sa pri jednej príležitosti vyjadril, aby jeho hospodárstvo bolo vzorom pre tamojších roľníkov. Postavil si aj menšiu pálenicu. Takto dokázal prevažnú časť svojich literárnych prác vydať vlastným nákladom. Inak však potrebný pokoj k literárnej práci nemal.

Prudký a výbušný Bajza sa dostal do konfliktu nielen so svojou cirkevnou vrchnosťou, ktorá zmarila dokončenie a vydanie jedných z jeho prvých diel. Do dlhých a vášnivých sporov o slovenčinu sa dostáva s Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym, ale takmer vzápätí i s jeho patrónom trnavským farárom a kanonikom a zároveň voleným vacovským biskupom barónom Imrichom Perényim. Vďaka tomu sa vo vikariátnom archíve v Trnave a v archíve v Ostrihome zachovalo mnoho materiálu. Zlým duchom v tomto poslednom spore bol predovšetkým provízor, hospodársky správca Perényiho majetku vo Farskom pri Trnave Štefan Kovács, ktorý od samého začiatku všemožne strpčoval Bajzovi život. Spor sa ťahal niekoľko rokov. Išlo tu predovšetkým o protiprávne prisvojenie si základiny (osemdesiat zlatých) patrónom, ktorú v roku 1784 poručil dolnodubovskému kostolu tamojší obyvateľ Martin Svitek, a poškodzovanie farára pri výbere šestnástiny z cirkevného desiatku, ktorého árendátorom bol barón Perényi a napokon o zanedbávanie patronátnych povinností o kostol a faru. Spor sa dostal pred svetskú i cirkevnú vrchnosť. Vyvrcholil v roku 1796, keď generálnemu vikárovi J. Viltovi v Trnave podal rozsiahlu obžalobu v šiestich bodoch spomínanú už Š. Kovács a J. I. Bajza ešte obšírnejšiu obhajobu. Spor sa formálne skončil pred konzistoriálnou radou generálneho vikára 1.októbra 1796.

Samotná podstata sporu je pre nás prirodzene nepodstatná – a je nesporné, že pravda bola na strane Jozefa Ignáca Bajzu. V týchto aktoch je však pre nás mnoho iných cenných údajov, ktoré nám dokresľujú ľudský profil dolnodubovského literáta. Dozvedám sa z nich, v akých podmienkach žil a tvoril i o jeho povahových vlastnostiach, aj keď mi je prirodzene jasné, že panský úradník Kovács pri písaní obžaloby namáčal si pero v žlči, uchýlil sa k najhrubším ohováračkám, a preto jeho popisovanie Bajzu ako človeka musíme brať s veľkou rezervou. Jednako však aj v tomto spore stretávame sa s niektorými výraznými Bajzovými povahovými vlastnosťami, ktoré nám umožňujú bližšie pochopiť jeho vášnivú zanietenosť v polemikách s bernolákovcami. Jozef Ignác Bajza javí sa nám tu ako človek prudký, sebavedomý a hrdý, ktorý bez ohľadu na prekážku ide za svojou pravdou.

Kovács charakterizoval Bajzu ako človeka nenormálneho (homo lunaticus) a svárlivého. Nie je vraj rok, aby alebo proti zemepánovi a jeho úradníkom, alebo dokonca oproti samým poddaným nebojoval. Tak vraj verejne zbil árendátora grófa Erdődyho a podobne niekoľko ďalších svojich odporcov. Pán Jozef Bajza, farár dubovský je burič proti zemepanským právam a držbe a podnecovateľ poddaných, ktorým proti zemepánovi vyhotovoval sťažnosti. Je vraj farárom, ktorý sa zaoberá viac svetskými ako duchovnými vecami. Napokon v poslednom bode obžaloby Kovács vzniesol proti Bajzovi najhrubšie obvinenia, týkajúce sa jeho súkromného života.

Pokiaľ išlo o obvinenie z poburovania poddaných proti ich zemepánovi barónovi I. Perényimu, J. I. Bajza poprel, že by ich sám bol podnecoval alebo dokonca sám písal sťažnosti Dolnodubovčanov na stoličnú vrchnosť, zároveň však veľmi zahalene a jasne zdôraznil, že nielen jeho kresťanskou, ale najmä farárskou povinnosťou svoj ľud brániť proti akémukoľvek bezpráviu. Údajné zanedbávanie kňazských povinností (častejšiu neprítomnosť na fare) odôvodnil Bajza svojou literárnou činnosťou. Vydal vraj doteraz pätnásť zväzkov, a to vraj nútilo vybavovať záležitosti spojené s cenzúrou a najmä tráviť mnoho času v tlačiarni.

Konzistórium v zásade rozhodlo spor v prospech Jozefa Ignáca Bajzu. Provízorovi Š. Kovácsovi dokonca pohrozilo, že by pre ohováranie mohol byť volaný na zodpovednosť. Dolnodubovskému farárovi však odporučilo, aby sa viacej venoval duchovným ako svetským záležitostiam.

Potom, zdá sa, mal Jozef Ignác Bajza niekoľko rokov pokoj až vari na drobnú aféru roku 1800, keď ho gróf Jozef Erdődy zažaloval opäť u jeho cirkevnej vrchnosti zato, že poľoval v jeho revíre. V tejto dobe začal Bajza chorľavieť. Trápila ho reuma a chodil sa často liečiť do Piešťan. V roku 1805 požiadal svoju cirkevnú vrchnosť, aby si mohol zmeniť faru s Jánom Korečkom, farárom v Prietrži pri Senici. Odôvodňoval to svojou chorľavosťou, veľkosťou farského hospodárstva a napokon i tým, že sa chce venovať literárnej činnosti v prospech slovenského národa a cirkvi. Správcom fary v Prietrži s pôsobnosťou aj pre susednú obec Osuské bol až do roku 1815, keď prešiel za farára do Zbehov. V tomto čase už pravdepodobne literárne netvoril. Roku 1828 vymenoval ho arcibiskup kardinál Alexander Rudnay za kanonika kapituly v Prešporku. Tu vyše osemdesiatročný 1. decembra 1836 zomiera.

Jeho telesné pozostatky uložili do kapitulskej krypty Dómu sv. Martina. Zanechal značný majetok – 7223 zlatých – ktorý odkázal na dobročinné, predovšetkým cirkevné ciele.



Notice: Undefined index: id in /data/b/3/b3b46c20-6a27-4615-8372-e7ac4390fcbf/petrzalcan.sk/web/files/aktuality.php on line 69

Autor: Petrzalcan | 30.11.2021 | zobrazené: 1365 x |


Podobné články

• V decembri 1805 bola Bratislava významným dejiskom rokovaní (26.12.2023)
• Patrí medzi najvýznamnejších Slovákov, ktorí uspeli za morom (10.12.2023)
• Mária Terézia a Bratislava (29.11.2023)
• 3.novembra zažil Prešporok korunováciu kráľa (02.11.2023)
• Kto bol Alexander Rudnay? (04.10.2023)

Komentáre