Bitka pri Moháči

Dnes sme si pripomenuli významnú udalosť našich novodobých dejín, Slovenské národné povstanie. Ale 29.august je už neodmysliteľne spätý s bitkou pri Moháči. Prvou aj druhou.

180 km južne od Budapešti pri meste Moháč sa 29.augusta 1526 odohrala bitka, ktorej dátum i miesto si pamätá z dejepisu skoro každý.

Veď išlo o jednu z najvýznamnejších bitiek stredoveku. Vojská osmanského sultána Süleymana I. v nej na hlavu porazili menejpočetné uhorské vojsko kráľa Ľudovíta II. Jagelovského.

Situácia pred moháčskou bitkou bola neradostná. Neveštila dobrý koniec. Spojencov si Uhorsko hľadalo len ťažko. Poliaci si vyjednali s Osmanmi na ďalší rok mier. Benátčania videli v Osmanskej  ríši skôr obchodného  a politického  partnera ako nepriateľa a Habsburgovci volanie o pomoc odignorovali. Jediná zahraničná podpora prišla z Vatikánu, kde pápež vyčlenil 25-tisíc dukátov na boj proti pohanom, čo však stačilo len na 1 300 žoldnierov z Čiech, Moravy a Sliezska. Posily z Česka boli v čase bitky ešte len v Stoličnom Belehrade,  na uhorskej strane chýbali aj vojská sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského a tiež vojská z Chorvátska. Samo uhorské vojsko bolo navyše malé, nepripravené a jagelovské vedenie nemalo jasne stanovenú taktiku.

25 tisíc uhorských bojovníkov stálo pred 60 tisícovou dobre vycvičenou armádou tureckého sultána Süleymana I., ktorá mala k dispozícii 160 diel.

Keďže hlavný veliteľ uhorskej armády, arcibiskup Pavol Tomori vedel, že jeho armáda má vynikajúcu ťažkú jazdu (zúčastnení boli aj francúzski a iní rytieri), ale iba mizerné ostatné oddiely, stavil všetko na to, že svojím čelným útokom porazí prichádzajúce turecké vojská. Ich nápor dvakrát zastavili heroickou obranou oddiely janičiarov. Tretí útok už nevydržali a uhorská jazda prenikla do tureckého tábora, kde musela zastaviť. To však už na ňu obchvatom zaútočila turecká ľahká jazda. Pre uhorských ťažkoodencov to bola veľmi nevýhodná situácia, keďže boli napadnutí odzadu v priestore, kde neboli schopní manévrovať.

Pechota, ktorú tvorili naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba, bola zatiaľ takmer kompletne rozdrvená po tom, čo vošla do krížovej paľby osmanského delostrelectva a janičiarov, ktorých rady utvorili obrovskú polmesiacovitú formáciu. Šľachtická jazda „takticky“ ustupovala a pred vyvraždením pechoty ušla. Zaujímavé je, že Turci po víťaznej bitke celú noc čakali na príchod „hlavnej“ uhorskej armády (ktorú v skutočnosti práve porazili) a sultán si ešte dlho po bitke nebol istý, či naozaj zvíťazil, lebo nevedel pochopiť, že proti nemu postavili takú malú armádu.

Keď kráľ Ľudovít II. videl, že je boj stratený, utiekol z bojiska. Vo všeobecnom chaose pri kráľovi ostali len dvaja dvorania. Pri prechode cez potok Cseke pri Moháči kráľ spadol z koňa a utopil sa. Jeho osobou vymrela uhorsko-česká vetva jagelovskej dynastie. Okrem kráľa v boji alebo pri úteku zomrela veľká časť vysokej šľachty a cirkevných hodnostárov. V podvečer  bolo bojové pole posiate mŕtvymi telami a ťažko ranenými, ktorí umierali. Bolo ich asi 30 tisíc.

Po víťazstve pri Moháči sa Turkom otvorila cesta do Uhorska. Už v septembri 1526 dobyli a vyplienili Budín, Pešť a okolité kraje. Uhorsko sa zredukovalo na Kráľovské Uhorsko (teda najmä Slovensko a Burgenland).  Prešporok sa stal jeho hlavným mestom, Trnava sa stala jeho hlavným cirkevným sídlom po presídlení z Ostrihomu.

Turecká okupácia Dolného Uhorska,  trvala až do roku 1683, kedy bolo turecké vojsko pri Viedni porazené (12. september 1683) a postupne bolo z územia Slovenska i Maďarska vytlačené. Bitku pri Moháči považuje väčšina historikov v oblasti Strednej Európy za symbolický koniec obdobia stredoveku.

Podobné články

Komentáre