Bitka pri Viedni a Krvavá ulička v Haiburgu

Dnes si pripomíname jednu z významných bitiek 17.storočia ktorej výsledok ovplyňoval priamo  Bratislavu, no i celé Uhorsko. Bitka sa odohrali medzi 11.- 12.septembrom 1683 pri Viedni.

Bola jednou z kľúčových bitiek v tureckých vojnách medzi Habsburgovcami  a Osmanskou ríšou. V konečných dôsledkoch znamenala ukončenie tureckej expanzie v strednej Európe a zosilnenie politického vplyvu Habsburskej monarchie.

Už 8. júna obrancovia mesta zapálili a zrovnali so zemou všetky predmestia Viedne ležiace pred jej hradbami. Tento krok bol potrebný, pretože akékoľvek stavby mohli slúžiť na krytie útočiacich vojsk. 13. a 14. júla do okolia Viedne prenikli tatárske vojská, ktoré začali s drancovať. Obliehanie sa začalo 14. júla 1683, keď k Viedni dorazila hlavná turecká armada v počte približne 138 tisíc mužov, z ktorej asi 50 tisíc boli skúsení tureckí vojaci, zvyšok boli vojaci rôznych národností ako Rumuni, Moldavčania, krymskí Tatári.

Opevnenia Viedne zodpovedali vtedajším najnovším opevňovacím znalostiam, osmanské sily preto boli rozhodnuté Viedeň vyhladovať a docieliť tak kapituláciu bez boja.Historici si ale myslia, že Kara Mustafa chcel získať Viedeň a jej bohatstvo bez poškodenia pre seba. Po 7 týždňoch sa to skoro podarilo.

Počet obrancov Viedne sa znížil z počiatočných 18 tisíc na menej než 5 tisíc vojakov. Mesto bolo zúfalé a Rakúšania naliehali a žiadali znova o pomoc pápeža, upozorňovali aj na podmienky zmluvy s poľským kráľom. No poľský kráľ musel čakať na rozhodnutie senátu, ktorý napokon súhlasil.

V deň bitky, pred východom slnka v Leopoldovej kaplnke (dnes Kostol sv. Jozefa z roku 1629) slúžil taliansky páter Marek z Aviana s veliteľmi na Kahlenbergu omšu, na ktorej miništroval kráľ Ján Sobieski.

Bitka začala ráno 12. septembra o 4. hodine, ešte skôr ako boli nasadené všetky jednotky. Rakúska armáda bola rozostavená na ľavej strane, nemecké sily v strede, Poliaci napravo.

Tureckí ženisti pripravili ďalšiu veľkú a konečnú detonáciu pod Löbelovou baštou, ktorá mala zabezpečiť ľahký prístup do mesta. Sobieski sa rozhodol najskôr poslať jeden oddiel husárov, pod velením poručíka Žigmunda Zbierzchowského na prieskum,  či tam nie sú skryté priekopy, jamy a pasce. Oddiel pokračoval prudkým cvalom veľkým oblúkom medzi tureckými pozíciami čo vyvolalo v ich radoch paniku, ale tiež zaznamenali prvé značné straty. Veľkovezír Kara Mustafa sa nazdával, že je to hlavný nepriateľský útok, tak poslal na protiútok väčší počet svojich jazdcov. Tí sa rozhodli prenasledovať Poliakov a dostihli ich pri okraji lesa, v ktorom ani len netušili, že Poliaci majú pripravené početnejšie oddiely, nabité zbrane a ktorí vzápätí na nich spustili paľbu.

Táto akcia vyvolala medzi Osmanmi prvý vážnejší zmätok. Kým Turci náhlivo skončili svoje práce a utesnili tunel, aby bola explózia účinnejšia, rakúski "krtkovia" objavili najväčšie podkopané priestory s náložami až v popoludňajších hodinách a zneškodnili včas zápalnú šnúru. V rovnakom čase už poľská pechota spustila masívny útok na turecké pravé krídlo. Kara Mustafa si bol príliš istý svojimi vojskami. Hlavnú obranu úseku medzi obcami Schafberg a Nussdorf. Na severnej strane od mesta zostavil len z niekoľkých menej skúsených oddielov vojakov. Na úkor toho sa sústredil s najschopnejšími silami na severozápadnej strane (dnes Türkenschanz). Nemci a Rakúšania bojovali na ľavom krídle na svahoch kopcov, medzi Kahlenbergom a Schafbergom v bezprostrednej blízkosti Dunaja. Poliaci postúpili ďalej z Viedenského lesa v priestore niekoľkých kilometrov cez kopcovitý terén a porasty kríkov a viníc. Turci tam nemali väčšie oddiely, keďže z tej strany nečakali útok. Sobieskeho husárske pluky ako predvoj v počte asi 3 tisíc elitných jazdcov, pod velením kapitánov Jablonowského a Sienawského, s plukmi nemeckej kavalérie o sile asi 20 tisíc mužov okolo 18. hodiny zaútočili od Viedenského lesa z kopca Schafberg. Spočiatku pomaly, potom prudkou jazdou zmietli ako prvú jazdu Tatárov, potom nasledovala pechota janičiarov. V šíkoch osmanských obliehateľov nastala obrovská panika. Boli už unavení z dlhého boja na dvoch stranách. Janičiari hľadali záchranu v rieke. K útoku sa pripojili aj obrancovia z mesta. Zaútočili priamo na turecký tábor asi pätnásťtisíc stanov a dorazili až do hlavného veľkovezírovho stanu. Ten však už bol na úteku a nezabudol so sebou vziať aj  Mohamedovu zelenú zástavu.

Bitka trvala asi 12 hodín, jedenásť a pol hodiny prebiehalo delostrelecké ostreľovanie a útok Sobieskeho vojsk trval iba pol hodiny.

Pápež Inocent XI. povýšil z vďačnosti deň víťazstva, 12. september, na sviatok „Mena Panny Márie“.

Na záver pripomeňme jednu udalosť, ktorá postihla našich susedov v Kittsee. Keď sa medzi obyvateľstvom Prešporka rozchýrila správa, že turecká armáda sa už blíži, 11. júla 1683 sa rozhodla skupina asi 150 husárov pod velením prešporského mešťana Johanna Vitnyédiho, na prieskumnú jazdu na južný breh Dunaja.

V blízkosti Kittsee narazili na skupinu 400 Turkov, ktorí vypaľovali a rabovali mošonskú župu. Rozpútala sa bitka, v ktorej Vitnyédi padol. Jeho husárom sa ale podarilo Turkov z Kittseevytlačiť. Ako korisť si priniesli tri uťaté hlavy Turkov a dvoch zajatcov. Udalosť vyvolala na tureckej strane odplatu. Ešte večer toho istého dňa vypálili dediny Kittsee, Wolfsthal a obsadili Hainburg.

Úzka ulička, ktorá viedla k Dunajskej bráne nesie meno „Blutgasse“ - Krvavá ulica. Tam Turci dobehli obyvateľov Hainburgu, ktorí sa snažili zachrániť si životy útekom k rieke, a tam ich povraždili. Krv vraj tiekla ulicou do Dunaja.

Podobné články

Komentáre