Bratislavský hrad v časoch Márie Terézie a nešťastný požiar v roku 1811

Najlepším obdobím pre Bratislavský hrad bolo iste obdobie panovania Márie Terézie. Svoje najskvelejšie architektonické obdobie zažil hrad za vlády Márie Terézie. Panovníčka sa zdržiavala na hrade často a niekedy aj dosť dlho. Tu v septembri 1741 apelovala na vlasteneckú obetavosť uhorských národov a tu zazneli pamätné slová verných poddaných, oduševnených úzkostnou prosbou kráľovnej – „Vitam et Sanguinem pro regina nostra“ („Život a krv za našu kráľovnú“).

Súčasne pri korunovácii sľúbila uhorským stavom, že ako ich panovníčka bude príležitostne sídliť i v Bratislave. To bolo dôvodom, prečo sa začalo uvažovať o prestavbe Bratislavského hradu podľa novodobých potrieb komfortu a reprezentácie, ktoré sa oproti minulosti zmenili. Nové spoločensko-politické podmienky kládli predovšetkým dôraz na pohodlné a komfortné bývanie a do ústrania potláčali fortifikačné hľadiská. Z tohto dôvodu hlavným zámerom novej panovníčky bola prestavba hradného paláca v duchu vtedajších slohových požiadaviek na pohodlné šľachtické sídlo.

Mária Terézia však prvé  roky vlády musela viesť niekoľko vojen a tak sa prestavba hradu začala až v roku 1760. Aby sa naplnili jej predstavy,  poverila prestavbou hradu významných staviteľov svojej doby. Prvým z nich bol panovníčkin obľúbený architekt Nicolò Pacassi, od roku 1748 hlavný architekt pri cisárskom dvore. Po ňom práce prevzal Giovanni Battista Martinelli, vo Viedni žijúci Talian. Oveľa významnejšie sa do stavebnej histórie hradu zapísal Franz Anton Hillebrandt, hlavný architekt Uhorskej kráľovskej stavebnej komory, ktorý sa ujal prác po Martinelliho smrti v roku 1757.

Okrem prestavby paláca a jeho interiérov výrazné zmeny nastali v architektonickom riešení hradného areálu. Na západnej terase vybudoval Hillebrandt v roku 1764 trojkrídlovú jednoposchodovú budovu, v ktorej boli umiestnené koniarne, priestory pre vozy a byty služobníctva. Pri severných a západných hradbách prestaval priestory hradnej posádky. K severnej strane paláca bola v roku 1767 pristavaná krytá jazdiareň a zimná záhrada so záhradným pavilónom. Salu terrenu zimnej záhrady zdobili fresky Franza Antona Maulbertscha a Josefa Winterhaltera, maľba na strope záhradného pavilónu – Apolón na Helikóne medzi múzami – bola dielom rakúskeho umelca Vincenta Fischera.

Severnú hradnú terasu obohatila záhrada francúzskeho typu podľa vzoru záhrady vo viedenskom Schönbrunne. Záhrada bola stupňovitá, jednotlivé terasy boli spojené schodiskom. Na východnej terase vznikla nová záhrada s letohrádkom.

Jedným z vrcholných Hillebrandtových diel na hrade bolo v rokoch 1767 – 1768 vybudovanie obytnej palácovej prístavby pre novovymenovaného uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho pri východnej fasáde, nazvanej spočiatku „nová budova“, dnes známej pod názvom Terezianum.

Významnou stavbou technického charakteru a novinkou na hrade bol vodovod, postavený podľa návrhu dvorného radcu Johanna Wolfganga Kempelena, ktorý dômyselným zariadením dokázal dopraviť vodu z Dunaja na hrad.

Obdobie panovania Márie Terézie a pôsobenie Alberta Saského vo funkcii miestodržiteľa znamenalo pre Bratislavský hrad epochu jeho najväčšej, no súčasne poslednej poststredovekej slávy. Po smrti panovníčky v roku 1780, jej následník a  syn Jozef II. ihneď po nástupe na trón začal s reformami krajiny a tie neobišli ani Bratislavu. K jedným z prvých cisárových rozhodnutí bolo zrušenie miestodržiteľstva a presunutie krajinských úradov do Budína. Bratislavský hrad sa stal nadbytočným majetkom.

V roku 1783, v rámci školskej reformy, bolo rozhodnuté, že hrad bude adaptovaný pre potreby generálneho seminára. Pre palác, Terezianum i ostatné priestory hradu to znamenalo ďalšie stavebné úpravy. Necitlivým zásahom boli poškodené alebo zničené mnohé cenné súčasti výzdoby interiérov.

Po 18  rokoch fungovania seminára na Bratislavskom hrade, ktoré znamenali pre našu históriu veľký prínos (študovalo tu viacero významných osobností a vzdelancov, napr. Anton Bernolák či Juraj Fándly) bol však seminár zrušený. Nastalo obdobie úpadku.

Prvou ranou osudu bolo v roku 1802 pridelenie hradu vojenskej správe. V krátkom čase sa vzácne rokokové priestory paláca premenili na ubytovne vojakov. Hrad utrpeli citeľné škody počas napoleonských vojen v roku 1809, kedy sa hrad stal terčom francúzskeho delostrelectva.

Dielo skazy zavŕšil obrovský požiar, ktorý z nedbanlivosti vojakov vypukol v paláci 28. mája 1811. Okrem 9 obetí na životoch mu podľahla celá stavba paláca, Terezianum ako aj mnoho budov v areáli hradu i 70 budov v podhradí.

Hrad napriek tomu ostal využívaný armádou (ostala tu napokon až do polovice 20. storočia), ktorá sa tu zariadila ako v poľných podmienkach. Zachránené priestory sa adaptovali na nové účely, boli zriadené nové komunikácie, v areáli vznikli stanovištia delostrelcov doplnené palisádovými ohradami.

Vojenské využitie dostali hradné ruiny i počas prvej a druhej svetovej vojny. Vtedy pod úrovňou čestného nádvoria zriadili železobetónové pozorovacie stanovisko s výhľadom na Dunaj. Takto sa hrad dočkal oslobodenia republiky v máji 1945.

Nastala otázka ďalšej existencie.  Už v roku 1946 sa sprístupnili priestory veľkého nádvoria. O dva roky nato snaha mesta o využitie veľkého priestranstva viedla k zriadeniu letného kina na severnej terase.

Okrem samotnej rekonštrukcie sa ozývali hlasy s otázkou o jeho ďalšom využití. Po návrhu využitia hradného paláca pre župný archív či pre fakulty Univerzity Komenského, v rokoch 1936 – 1937 sa objavili návrhy hrad zbúrať a na jeho mieste postaviť budovu Krajinskej politickej správy Slovenska. Všetky tieto aktivity zmaril rozpad republiky v roku 1939.

Hrad však ďalej chátral a obyvatelia mesta sa obávali jeho celkovej deštrukcie čo by znamenalo zánik charakteristickej črty panorámy mesta. Tlak verejnosti napokon vyústil v roku 1942 do vypísania medzinárodnej architektonickej súťaže. Väčšina architektov sa priklonila k myšlienke odstránenia ruiny a jej nahradenia voľne chápanou kópiou, prípadne novou architektúrou.

Všetky návrhy však ostali iba na papieri a drvivá väčšina odborných diskusií sa prikláňala k názoru hrad zachrániť. Napriek viacerým kvalitatívne rozdielnym snahám o záchranu ruiny hradu sa k takému vážnemu kroku mohlo pristúpiť až po skončení druhej svetovej vojny. Statická zrúcanina s vážnymi deštrukciami murív ostro kontrastovala so živo pulzujúcim mestom pod ňou.

Na prieskum hradnej akropoly sa v roku 1953 podujal vtedajší vedúci Katedry vývoja architektúry Stavebnej fakulty SVŠT Alfréd Piffl. Práce sa na začiatku zamerali hlavne na odstraňovanie závalov, vyčistenie areálu a triedenie materiálu. A. Piffl zistil, že murivá sú stále v dobrom stave[10] a podal návrh na ich opravu. Súčasne urobil predbežnú kalkuláciu rekonštrukcie. Presadiť túto myšlienku nebolo ľahké. Nakoniec sa to A. Pifflovi s podporou maliara Janka Alexyho podarilo. Rozhodlo sa o komplexnej rekonštrukcii hradu, ktorej východiskom mala byť podoba hradu z čias poslednej prestavby v 18. storočí. V roku 1956 sa pristúpilo k samotným stavebným prácam podľa projektov Alfréda Piffla a Dušana Martinčeka s jeho spolupracovníkmi. Súbežne pokračoval archeologicko-architektonický výskumom.

Hlavné zameranie stavebných prác sa sústreďovalo na palác, kde sa predpokladalo jeho využitie pre expozície Slovenského národného múzea. Až v roku 1964 sa rozhodlo, že časť priestorov dostane reprezentačné využitie. Rekonštrukcia hradného paláca sa ukončila v roku 1968. Nová podoba paláca vychádzala z jeho tereziánskej prestavby v 18. storočí, v spojení s prezentáciou niektorých starších nálezov a novými, modernými prvkami. Práce na obnove celého areálu trvali do osemdesiatych rokov 20. storočia.

Dnešné využitie Bratislavského hradu  okrem expozícií Historického oddelenia Slovenského národného múzea je časť priestorov využívaná na reprezentačné a štátne účely.

Priestor samotného hradného areálu je v hojnej miere využívaný obyvateľmi i návštevníkmi Bratislavy na vychádzky s možnosťou pekných výhľadov na historické jadro mesta, Dunaj a mestskú časť Petržalka.

Bratislavský hrad bol pre svoj nesporný historicko-architektonický prínos ako jedna z prvých historických pamiatok u nás vyhlásený v roku 1961 za národnú kultúrnu pamiatku číslo 1.

Zdroj: Historické múzeum SNM na hrade a Pamiatkový úrad SR

Fotogaléria

Podobné články

Komentáre