Cesta k 28.októbru 1918 bola neistá

17. októbra bolo T. G. Masarykom zaslané prezidentovi Wilsonovi "Vyhlásenie nezávislosti česko-slovenského národa", aby sa mohol pripraviť na odpoveď Habsburgovcom. Tento text bol neskôr označený ako Washingtonská deklarácia. Masaryk o plánoch Karola I. Habsburského na federalizáciu vedel a preto text vyhlásenia pripravil so svojimi spolupracovníkmi.

18. októbra Wilson odpísal Masarykovi, že deklaráciu čítal, dojala ho a  dáva odpoveď Rakúsku, s ktorou bude Masaryk spokojný. Washingtonská deklarácia Čechoslovákov bola ešte v ten istý deň vyhlásená v Paríži.  18. októbra dostal  švédsky veľvyslanec pôsobiaci vo Washingtone Wilsonovu odpoveď pre Rakúsko-Uhorsko (Švédsko bolo poverené zastupovaním záujmov Rakúska-Uhorska voči USA).

Na začiatku Wilsonovej odpovede, nenechal prezident USA rakúske vládne kruhy na pochybách o tom, že samotná autonómia rakúsko-uhorských národov, nemôže už slúžiť ako podklad pre mier.

20. októbra o 15. hodine bola americkým veľvyslanectvom v Paríži úradne Benešovi oznámená odpoveď prezidenta Wilsona rakúsko-uhorskej vláde, teda, že mier bude len za podmienky uznania samostatnosti Čechoslovákov a Juhoslovanov. Toho dňa prestalo Rakúsko-Uhorsko medzinárodne, právne a diplomaticky pre Spojencov existovať, aj keď fakticky sa tento štát ešte niekoľko dní udržiaval na živote, než kapituloval tiež vojensky.

22. októbra sa zišiel cisár Karol I. s podpredsedom Národného výboru Česko-Slovenského Václavom Klofáčom a žiadal ho, aby by sa nasledujúce udalosti zaobišli bez krviprelievania. Tiež velenie pražskej vojenskej posádky súhlasilo, že nebude klásť udalostiam žiadny odpor a úloha vojska sa obmedzí iba na udržanie poriadku. 25. októbra rokovali Maďari s Milanom Hodžom a ďalšími slovenskými politikmi a ponúkli vytvorenie osobitného slovenského ministerstva.

Odpoveď rakúsko-uhorskej vlády z 27. októbra, ktorú podpísal minister zahraničia Gyula Andrássy, tzv.Andrássyho nóta, konštatovala, že sa zhoduje s názorom amerického prezidenta o právach národov, a to najmä  o právach Čechoslovákov a Juhoslovanov.

Na základe týchto udalostí sa rozhodol Národný výbor konať. Urýchlene sa snažil získať moc a suverenitu nad českým územím a využiť zmätok v rakúskych úradoch, ktoré v kľúčových dňoch a hodinách nemali jasné pokyny ako postupovať. 

Dňa 28. októbra 1918 začala v Ženeve delegácia Národného výboru vedená Karlom Kramářom rokovania s predstaviteľom protirakúskeho zahraničného odboja Edvardom Benešom o vytvorení a podobe samostatného česko-slovenského štátu. V ten istý deň sa vydali Antonín Švehla a František Soukup menom Národného výboru prevziať Obilný ústav v Prahe, aby zabránili odvozu obilia na front, a nechali zamestnancov ústavu prisahať vernosť novo vznikajúcemu štátu.  Potom sa rozšírila správa o uznaní podmienok mieru Rakúsko-Uhorskom.

Podmienky obsahovali aj uznanie autonómie národov Rakúsko-Uhorska, ktoré si ľud vyložil ako uznanie nezávislosti. Táto správa sa stala impulzom k živelným demonštráciám, pri ktorých ľud jasal v uliciach a ničil symboly Rakúsko-Uhorska. Na Václavskom námestí pri pomníku svätého Václava prehovoril k davom kňaz Isidor Zahradník a vyhlásil samostatný Česko-Slovenský štát.

Večer toho istého dňa vydal Národný výbor československý prvý, tzv. recepčný zákon a následne bolo zverejnené vyhlásenie Národného výboru "Lide československý. Tvoj odveký sen sa stal skutkom...". Pod oboma dokumentmi boli podpísaní Antonín Švehla, Alois Rašín, Jiří Stříbrný, Vavro Šrobár a František Soukup – neskôr nazývaní ako "Muži 28. októbra". V ten istý deň boli do Národného výboru pribraní 4 zástupcovia, pričom zástupcovia Nemcov a Maďarov prizvaní neboli.

Podobné články

Komentáre