Dnes si pripomíname 500 rokov reformácie

Skúsenosti s rozporom medzi svojím svedomím, vychádzajúcim zo štúdia Biblie a oficiálnym učením vtedajšej cirkvi a jej praxou vedú Luthera vo Wittenbergu 31. októbra 1517 k uverejneniu 95 téz, určených pre akademickú diskusiu, ktoré najmä kriticky reagovali na prax udeľovania odpustkov. Lutherov spor o odpustky sa stal predmetom širokého záujmu.

Len vďaka priazni, ktorú mu preukázal jeho zemepán – saské knieža Fridrich Múdry, nestihol Luthera podobný osud ako Jána Husa. Unikol pápežskej kliatbe i cisárskemu odsúdeniu (Pápež Lev X. vydal v roku 1515 bulu o predaji odpustkov pre stavbu svätopeterského chrámu v Ríme).

Tézy, ktoré sa bez vedomia Luthera rýchlo rozšírili, vyvolali kvôli vtedajšej všeobecnej nespokojnosti s cirkvou veľký ohlas. Oficiálne miesta spočiatku reagujú na obvinenie Luthera z kacírstva dominikánmi veľmi zdržanlivo, Luther je totiž chránencom saského kurfirsta Fridricha Múdreho. Namiesto toho, aby šiel do Ríma, kam ho predvolali, presadil kurfirst, aby Luthera vypočul kardinál Kajetán v Augsburgu. Ten Lutherovi pohrozil kliatbou. Aby sa Luther vyhol hroziacemu zatknutiu, utiekol v noci z 20. na 21. októbra 1518 z Augsburgu.

V roku 1519 sa zúčastnil rozpravy s Eckom v Lipsku, v ktorej popiera neomylnosť pápeža a koncilov. 1. februára 1520 pápež vymenúva komisiu na prípravu buly, ktorá má zakročiť proti Lutherovi. Pápež Lev X. ju podpisuje 15. júna 1520. Jej názov je Exsurge Domine a oficiálne v nej Lutherovi hrozí kliatbou. Bula obsahuje 41 bodov opisujúcich Lutherove "omyly" a ten ich má podľa každého jedného bodu odvolať do 60 dní. Luther však vydáva nové reformačné spisy, v ktorých svoje názory ďalej obhajuje. Rok 1520 je pre Lutherovu literárnu činnosť mimoriadne plodný. Uverejňuje 30 spisov, medzi nimi najhlavnejšie: Reč o dobrých skutkoch; Kresťanskej šľachte nemeckého národa; O náprave kresťanského stavu; O babylonskom zajatí cirkvi; O slobode kresťana. Keď na ich verejné pálenie odpovedá spálením pápežskej buly, pápež Lev X. nariaďuje novou bulou Decet Romanum Pontificet z 3. januára 1521 Lutherovu exkomunikáciu. Keďže reformátor svoje tézy neodvoláva ani na nemeckom Ríšskom sneme vo Wormse (17. – 18. apríla 1521), cisár Karol V. vydáva 26. mája 1521 tzv. Wormský edikt, ktorým potvrdzuje kliatbu zo strany Ríma. Luther je označený za kacíra zakazujú sa jeho spisy. Lutherov ochranca Frederik Múdry ešte pred samotným vydaním ediktu dal Luthera uniesť na hrad Wartburg, kde v azyle reformátor prebýval od 4. mája 1521 až do 1. marca 1522. V utajení sa predstavoval ako rytier a pod pseudonymom Jorg Junker sa intenzívne venoval prekladu Nového zákona do nemčiny.

Lutherove myšlienky sa medzitým lavínovito šírili a stretávali sa v celej krajine s búrlivým prijatím. Od radikálnych prejavov priaznivcov nového učenia sa Luther od začiatku ostro dištancoval. V roku 1522 sa vrátil do Wittenbergu, aby zastavil obrazoborectvo. Kázal o otázkach učenia, o omši, celibáte, obrazoch, spovedi. Jeho kázne pôsobili upokojujúco, no bol stále pod hrozbou wormského ediktu. Keď sa v roku 1525 sedliaci v mene jeho evanjelia vzbúrili postavil sa proti nim a súhlasil s krvavým potlačením vzbury zo strany kniežat, ktorých vyzýva: „Milované kniežatá, osloboďte nás, pomôžte nám, majte zmilovanie nad týmto úbohým ľudom, prebodnite, udrite, zabite pokiaľ môžete… Anarchista nie je hodný vysvetľovania, pretože ich neprijíma. Tvrdou rukou musíte odpovedať týmto ľuďom!“. Dňa 13. júna 1525 sa oženil s bývalou mníškou Katarínou von Bora. V roku 1528 sa zúčastnil návštev na farnostiach v saskom kurfirstve pri ktorých sa presvedčil o ich duchovne zaostalom stave. Marburské náboženské rozhovory v roku 1529, na ktorých diskutoval okrem iného s Ulrichom Zwinglim s cieľom vytvoriť teologickú jednotu evanjelickej strany proti katolíkom, stroskotali.

So svojím spolupracovníkom Philippom Melanchthonom kládol Martin Luther základy inštitucializovanej novej evanjelickej cirkvi (Melanchthonove Augsburské vyznanie z roku 1530).

Preklad Nového zákona dokončil za spolupráce iných wittenberských teológov v roku 1534. Vo zvyšnom období svojho života sa venoval podpore novovznikajúcej inštitúcie, riešeniu cirkevnopolitických a praktických teologických otázok a v neposlednom rade vydával celý rad ostrých polemických spisov. Pred svojou smrťou trpel prepracovanosťou. Zomrel v Eislebene 18. februára 1546.

Podobné články

Komentáre