Korunovácia posledného cisára

30.decembra 1916 bola v Budapešti korunovácia posledného uhorského kráľa Karola IV. a jeho manželky Zity Bourbonskej-Parmskej. Uhorským kráľom bol v rokoch 1916–1918. V tom období bol tiež českým kráľom a rakúskym cisárom (ako Karol I.).

Jeho celé meno znelo  Karol František Jozef Ľudovít Hubert Juraj Otto Maria a pôvodne vôbec nebol predurčený stať sa panovníkom. V následníckej línii bol až na poslednom mieste, keď pred ním v poradí ako prvý následník bol syn panujúceho cisára Františka Jozefa I. Rudolf,  cisárovi bratia, arcivojvoda a Maximlián ( mexický cisár) a  arcivojvoda Karol Ľudovít a cisárovi synovci František Ferdinand d’Este a Otto (Karolov otec). Až po nich nasledoval v hierarchii následníctva Karol. Osud to však zariadil úplne inak. .

Maximiliánov bol v roku 1867 popravený. Rudolf spáchal samovraždu roku 1889, arcivojvoda Karol Ľudovít bol tiež popravený.  František Ferdinand dEste sobášom s nerovnou Žofiou Chotkovou  vyradil  z následníctva svojich potomkov. A tak po smrti Otta  a sarajevskom atentáte na Ferdinanda sa Karol stal priamym následníkom rakúskeho trónu.

Od 12 rokov študoval prírodné vedy na benediktínskom Škótskom gymnáziu vo Viedni a zavŕšil ho v Prahe. V roku 1903 sa stal príslušníkom c. a k. armády v hodnosti poručíka. 

V 1909 sa vo Františkových Lázňach zoznámil so svojou budúcou manželkou Zitou. 21.10.1911 sa na zámku Schwarzau, v rakúskom sídle parmských Bourbunovcov, konala svadba, keď predtým so sobášom súhlasil i František Jozef I. V tomto prípade šlo o rovnocenný sobáš.  Po skončení svadobnej cesty, počas ktorej navštívili mladomanželia krajiny habsburskej monarchie, sa Karol opäť vrátil k vojenskej službe. Pri jazdeckých manévroch svojho 7. dragúnskeho pluku utrpel zranenie mozgu. Po vyliečení bol preložený v hodnosti majora k 39. pešiemu pluku vo Viedni.

Hlavnou náplňou jeho života bola armáda. Zaujímal sa síce o reformné plány svojho strýka, následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, ale ostával mimo politického diania. V júli 1915 ho povýšil do hodnosti generálmajora. Pri úradných jednaniach ho cisár zasväcoval do politických a vladárskych povinností. Medzitým sa Karol so svojou rodinou presťahovali do cisárskej rezidencie Schonbrunne, kde sa mali možnosť bližšie spoznávať staručký cisár a mladá rodina. V prvej polovici roku 1916 bol Karol povýšený na poľného podmaršála a neskoršie na veliteľa zboru a generála jazdectva. V tejto funkcii a hodnosti bol nasadený do bojov proti Taliansku. V hlavnom stane svojej jednotky v uhorskom Segesváre dostal v novembri 1916  správu o cisárovej chorobe a žiadosti aby sa vrátil do Viedne. František Jozef I. umrel 21.11.1916. V ten istý deň Karol prevzal vládu nad monarchiou a o pár dní nato, 2.12.1916 sa ujal vrchného velenia armády.

Trón zdedil v neľahkých vojnových časoch.  Jeho hlavným cieľom bolo urýchlené ukončenie vojnového besnenia, ktoré sa mohlo stať záhubou celej ríše. Narážal však na rozhodný nesúhlas nemeckej strany. Prínosom pre skoré mierové urovnanie situácie mala byť i korunovácia za uhorského kráľa, ktorá sa konala  30.decembra 1916 v Budapešti. No revolúciou v Rusku, zvrhnutím cára a vyhlásením sovietskej republiky sa všetko zmenilo.

Stupňovali sa aj  odstredivé snahy národov rakúsko-uhorského mocnárstva o samostatnosť. Karol v snahe o zmiernenie napätia navštevoval s manželkou krajiny Rakúsko-Uhorska, aby dokázal, ako veľmi mu záleží na budúcnosti ríše. Neustále však narážal najmä na uhorskú neústupnosť a nelojálnosť, nepodarilo sa mu uzmieriť národnostné spory v Predltavsku. Narastajúca závislosť monarchie na nemeckom spojenectve úplne odcudzila nenemecké národy, ktoré sa priklonili k exilovým politikom, usilujúcim sa o vznik národných štátov. V zahraničnej politike sa cisár snažil začať mierové rokovania. No už pokusy o ich sprostredkovanie skončili neúspechom. Pod vplyvom nemeckej porážky po skončení 1.svetovej vony došlo k postupnému rozpadávaniu sa ríše.

V tejto situácii sa Karol podujal na zúfalý krok. 16.10.1918 vydal vo Viedni manifest Verným rakúskym národom. Bol to jeden z posledných pokusov, ktorý mal za cieľ zachrániť ríšu pred jej rozpadom. V manifeste sa zaviazal k pretvoreniu Rakúskej monarchie na spolkový štát. Opäť narazil na odpor Maďarov,  ktorí rozhodne odmietli myšlienku, aby každý národ mal v rámci monarchie svoj vlastný štátny útvar. Ich odpoveďou bolo vypovedanie rakúsko-uhorského vyrovnania z roku 1867, čím sa fakticky odtrhli od Predlitavska. Karol na záchranu situácie podnikol cestu do Uhorska. 23. októbra sa cisársky pár zúčastnil na otvorení univerzity v Debrecíne. No v Uhorsku už nebol Karol s rodinou v bezpečí.

Podobné články

Komentáre