Korunovácia Štefana I.

V roku 995 dosiahol Vajk prah dospelosti a oženil sa.  Vajk bol synom Gejzu, ktorý  v rokoch 972-997 vládol v Uhorsku ako veľkoknieža a matka sa volala Šarlota, bola dcérou sedmohradského kniežaťa Gyulu. Meno Vajk možno pochádzalo  z turkického  „bay“ – hrdina, pán; ale najskôr išlo o domácku verziu jeho prvého  slovenského mena Viačeslav (Vajko), ktoré si neskôr pogréčtil na Štefan. Lebo Viačeslav po grécky sa povie Stefanos.  Áno, hovoríme o Štefanovi I., uhorskom kráľovi, ktorý bol 25.decembra 1000 korunovaný prvým uhorským kráľom.

Jeho otec  Gejza odstránil z trónu Nitrianskeho kniežatstva Michala, mladšieho  brata, a dosadil naň Vajka. Potom dal zvolať snem, ktorý súhlasil so Štefanovým nástupníctvom na uhorský trón.

V tom roku 995 ( i keď niektoré pramene uvádzajú aj iný dátum), sa Vajk oženil s 10ročnou  Gizelou,  dcérou bavorského vojvodu. Priviedol ju na svoj kniežací dvor do starobylej Nitry. Gizelino veno Štefanovi bolo, podľa niektorých zdrojov, územie v oblasti Bratislava, Šopronu a Steinmageru,  ktoré bolo „po roku 991 bavorské“, čím sa teda napríklad Bratislava stala definitívne súčasťou Uhorska.

Mladý Vajk v Nitriansku  zoznámil s miestnymi šľachticmi, provinčnými kniežatami Poznanom a Huntom, ktorí pochádzali ešte z veľkomoravských rodov.

Pod vplyvom kresťanskej Nitry i svojej kresťanskej manželky sa Štefan stal horlivým šíriteľom viery v Nitre a neskôr v Uhorsku. Bol podporovateľom moderného štátu západného typu. Bol aj do značnej miery „odnárodnený“, používanie staromaďarčiny na svojom dvore odmietal a aj maďarskí historici uznávajú, že podobne ako jeho otec,  dôveroval viac cudzincom ako starým Maďarom.

Podľa niektorých názorov Štefan pred pobytom v Nitre býval v Bratislave. Krátko pred svojou smrťou bol Gejza, spolu s Vajkom, pokrstení, niektoré zdroje hovoria, že asi pražským biskupom Vojtechom, iné, že nemeckými misionármi na čele s Brunom zo Sankt Gallenu, alebo roku  biskupom Pilgrimom. Čo však vieme naisto,  od krstu sa Vajk  nazýval Štefan.

Keď 1.2.997 Vajkov otec Gejza v Ostrihome zomrel, vystúpilo so svojimi nárokmi na uhorský trón šomodské knieža KOpáň (Koppány; člen vedľajšej vetvy Arpádovcov, podporovaný staromaďarskými náčelníckymi rodmi vládnuci medzi Blatenským jazerom a Drávou). Kopáň si chcel nároky zabezpečiť  v zmysle seniorátu a levirátu sobášom s vdovou po Gejzovi, Šaroltou, matkou samotného Štefana a sestrou Kopáňovej matky. Šaroltu preto obliehal vo Vespréme, ale zbytočne.

Proti Štefanovi sa však vzbúrili aj ďalšie pohanské zadunajské kniežatá. Štefan sa uchýlil vo svojom Nitrianskom kniežatstve u Poznanovcov a Huntovcov. Vytvorili spoločné vojsko, pričom jadro vojska pozostávalo z nemeckých rytierov (asi z Gizelinej družiny). Poznan a Hunt Štefana „opásali mečom“, čiže urobili ryierom, a Štefan ich nato vymenoval za svojich telesných strážcov. Na účely týchto bojov dal Štefan v Bíni na Hrone vybudovať obrovský opevnený vojenský tábor/hradisko (107 ha), ktorý slúžil ako vojenská základňa. Tieto zjednotené vojská napokon porazili Kopáňa pri Vespréme a Kopáň bol zabitý, pravdepodobne samotným veliteľom Štefanovho vojska, švábskym rytierom Vencelínom. Telo Kopáňa bolo potom údajne rozštvrtené a rozvešané na mestských bránach Ostrihomu, Vesprému, Rábu a  jeho posledná časť bola poslaná do Sedmohradska, do sídla sedmohradského kniežaťa Ďulu I.

Štefan odovzdal tábor dnes známe ako Bíňa „Bíňovi“, synovi Hunta, a vplyv Poznanovcov a Huntovcov na Štefanovom dvore v Ostrihome sa odvtedy značne zvýšil. Obidve rodiny dostali ďalšie pozemky v Nitriansku a v Šomodi.  oznan a Hunt sústavne sprevádzali Štefana a ovplyvňovali všetky jeho rozhodnutia.

Po svojom otcovi zdedil  Štefan  ako bezprostredne ovládané územie Arpádovcov, teda samotné Uhorsko. V rokoch 997 – 1009 (1028) Štefan ďalej bojoval s rôznymi staromaďarskými náčelníkmi v Karpatskej kotline, čím vlastne rozširoval územie štátu. Sedmohradsko  dobyl roku003 porazením a zajatím svojho ujca Ďulu II. (slovanské meno Prokuj, t. j. proka-posledný)  a jeho brata  Zombora spravujúceho severné Sedmohradsko. Okolo roku 1009 už mal Štefan ovládnuté skoro všetky dovtedy nezávislé kniežatstvá staromaďarských náčelníkov.

Vďaka novopečenému Kaločskému biskupovi Anastáziovi, ktorého poslal Štefan do Regensburgu na diplomatické rokovania k rímsko-nemeckému cisárovi Ottovi III. A potom možno koncom roka 1000 do Ríma (kde sa vtedy nachádzali tak pápež ako aj Otto III.), aby vybavil korunováciu Štefana a schválenie nových diecéz a arcibiskupstva, uhorskí biskupi a arcibiskup s korunou zaslanou z Ríma Ottom III. korunovali Štefana 25.decembra 1000 alebo pravdepodobnejšie za prvého uhorského kráľa.

V Maďarsku sa často tvrdí, že korunu poslal pápež, ale spoľahlivé zdroje či dokonca dôkazy o tom chýbajú. Koruna, ktorou bol korunovaný (tzv. svätoštefanská koruna) sa neskôr počas bojov o trón po Štefanovej smrti bez akýchkoľvek pochybností nenávratne stratila v Rakúsku. (asi 1074).  Existujú aj pochybnosti či išlo o korunu, alebo skôr o zlatú čelenku.  Koruna, ktorá je dnes  uložená v budapeštianskom parlamente vznikla v troch fázach jednak na konci 11. stor. a jednak v 13. Storočí. Jej pravdepodobné zobrazenie nachádzame na korunovačnom plášti. Bol to diadém so štyrmi výbežkami tvaru ľalie, vykladaný drahými kameňmi. (Kniha kráľov).

Hneď po svojej korunovácii dal Štefan raziť prvé uhorské mince. Prvá uhorská mincovňa pracovala v Preslave, dnešnej Bratislave, a poznáme z nej tri strieborné denáre s kolopisom PRESLAVVA CIV (hrad Preslava-Bratislava) na jednej strane a +SPHANVS REX (kráľ Štefan) na druhej strane. Keďže sa našlo len tak málo mincí, je možné, že mincovňa prestala pracovať ešte v tom istom roku, keď sa Bratislava spolu s ostatným Nitrianskom stala súčasťou Poľska.  Pravidelne sa potom v Uhorsku mince razili asi po roku 1020.

Štefanove zákony vyhlásené po roku 1000 a okolo roku 1009 (dnes z neskorších zbierok materiálov známe ako 2 „knihy“) zrejme prijímal kráľ spolu s „veľkými“ teda asi senátom na početných stretnutiach. Týkajú sa upevňovania kresťanstva,  súkromného vlastníctva, kráľovskej moci, cirkevného zriadenia (vrátane desiatku) a kráľovskej súdnej moci.

Štefanovi sa pripisujú  aj napomenutia („Institutio morum“) , ktoré vznikli podľa podobných textov západných a východných vládcov v rokoch 1013- 1015. Niektoré zdroje uvádzajú aj neskoršie dátumy. V nich sa zdôrazňuje, že „krajina jednej reči a jedného mravu je slabomyseľná (slabá) a krehká (imbecile et fragile)“, a že teda očakáva od Imricha ( svojho syna a následníka), aby chránil rečovú a inú rôznorodosť Uhorska a nedovolil nadvládu jedného jazyka.

Hlavným mestom zostal Ostrihom, ale od otvorenia pútnickej cesty do Jaruzalema,  získal Székeshféhervár  (Stoličný Belehrad) na význame. Štefan ho vraj určil za korunovačné miesto.

Z desiatich údajných Štefanových listín je asi len 4 – 5 pravých. Dozvedáme sa z nich, že existovala prinajmenšom základná dvorská administratíva. Doložená je aj existencia palatína, dvorného sudcu a taverníka(všetko inštitúcie existujúce už na Veľkej Morave). Pokračoval systém kráľovských služobníkov, ktorí bývali v špeciálnych osadách, mali zvláštne úlohy voči kráľovi a vlastne živili dvor.

Podobné články

Komentáre