Messerschmidt prežil plodné obdobie v Prešporku

To meno poznáte a poznajú ho naozaj asi na celom svete. Duch tohto umelca sa udržal v Prešporku ešte približne 100 rokov po jeho smrti.

Ale my si dnes pripomíname deň jeho narodenia. Stalo sa tak 6.februára 1736 na juhozápade Nemecka v rodine Baltazára Messerschmidta. Vyrastal v Mníchove, v dome svojho strýka sochára Johanna Baptistu Strauba a neskôr prežil 2 roky v dielni Philippa Jakoba Strauba, ďalšieho sochára z jeho rodiny, v Grazi.

Dnes si spomíname na geniálneho a veľmi svojského sochára Franza Xaviera Messerschmidta.

Ako 19-ročný odišiel študovať na Akadémiu výtvarných umení do Viedne,kde po skončení školy ostal a získal zákazky cisárskeho domu. Dochovali sa bronzové sochy Márie Terézie a Františka Štefana Lotrinského, ktoré sú uložené v rakúskej galérii v Belvederi. Messerschmidt tvoril sochy nezvyčajne realistické a jednoduché, pod rozhodújucim vplyvom Balthasara Ferdinanda Molla. K tomuto štýlu patria aj dve nadživotné cínové sochy cisárskeho páru, vytvorené medzi rokmi 1764 až 1766, a diela s náboženskou tématikou. Svoju barokovú tvorbu zakončil bustou súdneho lekára Gerarda Swietena, ktorú daroval cisárovnej.

Kristove roky boli aj u Messershcmidta zlomové. Začali sa u neho prejavovať neo-klasické prvky. Zrejme ho ovplyvnila cesta do Ríma. Jedným z úvodných diel tohto obdobia je hlava známeho lekára Franza Antona Mesmera. Do tohto obdobia spadá aj začiatok tvorby „charakterových hláv“, ktorý bol spojený s jeho paranoidnými myšlienkami a halucináciami, ktorými majster začal trpieť. Neskôr sa jeho stav zhoršil natoľko, že v roku 1774, keď opätovne žiadal o funkciu vedúceho profesora na Akadémii, kde vyučoval od roku 1769, bol vylúčený z výučby.

Rozhorčený Messerschmidt opustil Viedeň a odsťahoval sa najprv do rodného Wiesensteigu, odtiaľ v tom istom roku do Mníchova. Miesta sa však nedostal. Napokon odišiel v roku 1777 do Prešporka, kde pracoval jeho brat Johann Adam ako sochár. Tu strávil svojich posledných šesť rokov života a živil sa predajom svojich diel, pričom sa venoval aj tvorbe svojich známych „ 52 škeriacich sa hláv“. Messerschmidt si ich nechal a nepredal.

No hlavy vyvolali veľký rozruch. Najmä vo Viedni, keď sa dostali, keď ich istému viedenskému kuchárovi predal sochárov brat Ján. Približne vtedy vznikol názov Charakterové hlavy, ako aj pomenovania jednotlivých hláv s krátkym výkladom. Odborníci sa k pomenovaniam stavajú s odstupom, pretože ani názov, ani krátky výklad k hlavám, nebol výsledkom nijakého seriózneho bádania, ale iba výmyslom. Ale zostal dodnes.

Boli aj vytvorené viaceré odliatky hláv, v roku 1816 si nechal vyrobiť súbor odliatkov knieža Lichtenstein, ktorý ich umiestnil vo svojom zámku vo Valticiach.

Prečo sú hlavy také zvláštne? Čo nimi chcel autor povedať? Zaujímavý je názor, že odpoveď je v prepise rozhovoru nemeckého spisovateľa F. Nikolai s Messerschmidtom. Messerschmidt zrejme trpel Crohnovou chorobou a toto bol jeho spôsob odreagovania sa od svojich problémov. Ale stále pretrváva názor, že išlo skôr o prejav duševnej choroby umelca.

V Bratislave dnes nemáme žiadny originál týchto svetoznámych hláv. V Slovenskej národnej galérii je vystavených niekoľko odliatkov.

Nejestvuje už ani dom, v ktorom býval na Zuckermandeli. Nepoznáme presné miesto jeho posledného odpočinku (zomrel 47 ročný na zápal pľúc v Prešporku) a nezachoval sa ani symbolický náhrobok, ktorý mu dalo postaviť mesto v roku 1941 pri Kostole sv. Mikuláša na Podhradí. Našťastie po ňom ostala aspoň bohatá listinná pozostalosť, ktorú vlastní Archív mesta Bratislavy. Archívna dokumentácia bola cennou pomôckou aj pre historičku umenia Máriu Pötzl-Malíkovú, pre ktorú sa osobnosť F. X. Messerschmidta stala celoživotnou profesionálnou témou. Monografia profesorky Malíkovej, nazvaná F. X. Messerschmidt a záhada jeho charakterových hláv je slovenskou verziou jej rozsiahlejšej práce o barokovom sochárovi v nemčine a v Bratislave vyšla v roku 2004.

Podobné články

Komentáre