Naše druhé stretnutie s Tibeťanmi na Slovensku.

Už druhý  rok sa stretávame s našimi priateľmi z Tibetu 10.marca. Prišli na Slovensko, lebo v krajine svojich otcov mali problémy. Nemohli žiť podľa svojich predstáv. Nemali možnosť vzdelávať sa v svojom rodnom jazyku a rozvíjať svoju kultúru.

Historicky prvým Tibeťanom na Slovensku je Jampa. Pochádza  Ganzi v tibetskej provincii Kham. V detstve pomáhal rodičom na poli. Potom sa stal mníchom.  Po 6 rokoch, keď prišli čínski policajti a on nemohol súhlasiť s komunistickými ideami haniacimi jeho ľud a kultúru, ho spolu s ďalšími tridsiatimi mníchmi z kláštora vyhodili. Po tejto smutnej udalosti musel zložiť mníšske rúcho a vrátil sa domov, kde sa pripojil k otcovej profesii farmára.

Druhým Tibeťanom je Sonam. Aj on zažil čínsky útlak.

Krutý život spôsobil, že od roku 2009 sa na protest proti čínskej okupácii upálilo už 112 Tibeťanov. Protičínske protesty nie sú v krajine výnimkou. Zúčastnili sa ich aj Jampa a Sonam. Po jednom lokálnom proteste na nich boli vydané zatykače. Oficiálny odchod z krajiny možný nebol, keďže ich hľadala polícia. Navyše nemali pasy ani žiadne iné doklady. Pomohli im prevádzači. Vyrobili im falošné doklady a previedli ich na Slovensko. O detailoch transportu a príchodu hovoriť, prirodzene, nechcú. Keď Tibet opúšťali, vedeli len to, že idú do Európy, o Slovensku nevedeli.

Na jeseň 2013 sme sa prvý krát stretli s Lobsangom na besede, ktorú v Zichyho paláci uskutočnila Tibetská asociácia. Aj Lobsang bol nútený Tibet opustiť. „ Nemáme slobodu vierovyznania, reči ani pohybu. Všetci Tibeťania chcú vidieť dalajlámu, ak však má niekto pri sebe jeho fotku, ľahko sa dostane do väzenia. To už ani nehovorím o našej národnej vlajke, tá je tiež prísne zakázaná“, povedal Lonsang. Lobsang bol mníchom v Tibete a neskôr aj v Indii. V Európe strávil 3,5 roka kým dostal azyl.

Všetci traja dnes žijú a pracujú v Šali. Ich zamestnávateľ je s nimi spokojný. Sú pracovití a šťastní, že tu môžu slobodne žiť. V ich ťažkostiach im pomáha Matej Medvecký,  zakladateľ Tibetskej asociácie na Slovensku. Sám sa naučiť tibetský jazyk, aby svojim priateľom mohol lepšie pomáhať, okrem iného aj s tlmočením či vybavovaním formalít.

Už druhý krát sme strávili 10.marec s našimi priateľmi s Tibetu, prechádzkou po Starom Meste. Pozreli sme si vlajky, vyvesené na radnici Starého Mesta i Magistrátu, na poliklinike Šustekova i Bsk.

V ich očiach je radosť. Neskrývajú ju, ďakujú nám. Tak málo, hovorím si, tak málo stačí aby boli šťastní.  Dokážeme sa ešte my, Európania tešiť z takýchto maličkostí?

Sadli sme si na  čaj. Rozprávame o živote v Tibete, o rybách, ktoré nejedia i o tom, čo majú radi. O ďalších plánoch, o frajerkách. V júli príde Dalajláma do Indie, Lobsang chce ísť na stretnutie s ním.  Je to pre nich udalosť. Lobsang sa cíti vo svojom vnútri stále mníchom. Nie, on priateľku nemá, prestal by byť mníchom.

Matej plánuje premietanie filmov o Tibete. Vhodným sa zdá byť kino Mladosť, Ernest Huska hovorí, že október je vhodný čas. A tak večer ubehne a my sa musíme rozlúčiť. Odchádzame šťastní, lebo sme urobili niekoho iného šťastným. Dostávame komiks o dalajlámovi a biely šál, khatag. Symbol.

V Tibete sa khatag používa ako pozdrav pri sviatku, želanie úspechu, dar pri skončení stavby domu, ako obeta bohom. Takisto sa používa ako vyjadrenie úcty.

Tak dovidenia opäť o rok, 10.marca,priatelia Tibeťania.

Iveta Plšeková

Predsedníčka Petržalského okrášľovacieho spolku

Fotogaléria

Podobné články

Komentáre