Nenávisť spája

Pohľad na rozbúrené davy, ktorý nám čoraz častejšie ponúkajú televízne obrazovky, napríklad s vonným označením „jar“, je znepokojujúci. Nakoniec dav ako taký je znepokojujúci, hoci menej, ak ide napríklad o vítanie víťazných hokejistov. Pri davoch, ktoré spomínam, však po družnej radosti niet ani stopy. Spravidla hrozia päsťami či zbraňami, skandujú krvilačné heslá a vyzerajú byť pripravené ich uskutočniť. AHA, vravím si. Totiž, okrem zážitku aha, ktorý nám spôsobí intenzívny pôžitok, keď niečo náhle pochopíme, existuje v tajnej reči psychológov (každá veda takú má) aj AHA, čo je akronym pre nesvätú trojicu emočných fenoménov. Ide o hnev, nenávisť a agresiu (Anger, Hostility, Aggression). O tejto obávanej trojici napríklad vieme, že keď sa zmocní vlády nad ľudskou dušou, tak okrem iného zla, ktoré napácha, zvýši aj riziko srdcovocievnych ochorení. Preto som pred rokmi napísal, že Mečiar škodí zdraviu – zvýšil vtedy dramaticky množstvo hnevu a nenávisti v oboch táboroch, na ktoré sa mu podarilo slovenskú spoločnosť rozdeliť. Tie tábory, ako aj znovu a znovu prepukajúca epidémia AHA, teda hnevu, nenávisti a agresie, pretrvali ako dominantná časť jeho politického odkazu. A to sa internetové anonymné diskusie vtedy iba rodili. Zdvihla vám táto poznámka žlč? No vidíte.

Hnev je, paradoxne, z tej trojice AHA najmenej hrozivý. Ak je ho priveľa, škodí, často však hnev treba, aby človek či hociktorý živočích prežil. Spolu so strachom predstavuje hnev základnú citovú výbavu, ktorá sa stará o energiu a motiváciu pre útek a útok – dve základné modality správania sa všetkého živého v boji o život. Hnev vie tiež ľudí spájať, je ako rezonančný kmitočet, keď sa nahnevaní ľudia stretnú a komunikujú – podobne ako strach vie dať spoločný smer utekajúcim nohám davu v panike. Hnev núti konať, útočiť. Ale v porovnaní so spájajúcou silou nenávisti je hnev iba dressingom na pestrom šaláte motívov spájajúcich ľudí do skupín a davov. Hnev je to, čo je na dave vidno – skrivené tváre, hroziace päste – ale nenávisť skrytá v ľudskom vnútri ho zapaľuje, živí, udržiava, bez nej by možno aj vzbĺkol, ale skoro by vyhasol. To nenávisť zvoláva dav a spája ho.

Donedávna boli viera v pokrok a uctievanie historických nevyhnutností podľa bludných konštrukcií typu Marxovho historického materializmu povinné. Viera v pokrok sa nás aj teraz drží zubami nechtami, hoci povinná už nie je. Stratiť ju má totiž nepríjemné konzekvencie. Nuž ale pri pohľade na rolu a výčiny davov, más a fanatických hnutí v dejinách ľudstva a národov, a na ľudské monštrá, ktoré ich od nepamäti vyvolávali k životu, sa niekedy zdá, že najmocnejšou silou formujúcou dejiny je nenávisť. Strašná citová aféra Nemcov s Hitlerom čnie vysoko nad iné. Ak sa však započúvate a oddelíte z Hitlerových extatických soptiacich prejavov sociálny balast, neodolateľný destilát, ktorý Hitler ponúkal, sa volá nenávisť. A tá nie je ničím výnimočná, ani zriedkavá. Neexistuje národ, ktorý by bol voči jednotiacej sile nenávisti imúnny (ani ten, ktorý by uveril vo svoju holubičiu povahu).

Dvaja muži so schopnosťami vizionárov nazreli do psychológie a sociológie nenávisti hlbšie, než väčšina iných – George Orwell a Eric Hoffer. Orwell vydal v roku 1949 dusivú víziu, ktorú nazval 1984, a ktorá tak veľmi pripomínala svet nacizmu aj stalinského komunizmu. Vo svete podľa Orwella členovia strany povinne absolvovali denne pred obrazovkami „dve minúty nenávisti“, adresované nepriateľovi „Veľkého brata“ Emmanuelovi Goldsteinovi. Dostávali sa pri tom do extázy a nepríčetne skandovali. Opis bol taký plastický, že prinútil Milana Šimečku, aby v eseji „Náš soudruh Winston Smith“ napísal, že keď číta o orwellovských dvoch minútach nenávisti a týždni nenávisti, hovorí si potajomky, že to snáď Orwell ani nemal napísať. V tých riadkoch sa podľa neho skrýva taký jednoduchý návod, ako strhnúť k nenávisti ľubovoľný dav ľudí, že hrozí, že si tieto riadky prečítajú podpriemerní štátnici, angažujú podpriemerných technikov a zorganizujú takú nenávisť, že „sa od nej roztrhne vnútro Zeme a vyvalí sa láva na celú civilizáciu“. A dodáva, že sa bojí, že už je aj tak dávno všetko vyzradené, že už každý vie, ako sa to robí... No samozrejme, že vie. Nenávisť je natoľko jednoduchý nástroj, že ho vie použiť na zbubnovanie ochotných ľahkoverných hocktorý sociopatický hlupák. Smrť pol milióna Tutsiov v Rwande v roku 1994 iniciovalo vlastne vysielanie dvoch rozhlasových staníc – Radio Rwanda a Radio Télévison Libre des Mille Collines. Ten galský zvonivý názov klame. Dva či tri roky denne šírili do éteru strašnú paranoidnú nenávisť, ktorá nakoniec urobila z kmeňa Hutuov genocídnych vrahov. Uverili konšpiračnej teórii o sprisahaní Tutsiov.

Eric Hoffer publikoval svoje „myšlienky o povahe masových hnutí“ (The True Believer) v roku 1951. Zdá sa mi, že odvtedy na túto tému nikto nič podstatnejšie nepovedal. Nenávisť zaradil na prvé miesto medzi zjednocujúce faktory masových fanatických hnutí. Napísal, že nenávisť je najprístupnejší z jednotiacich elementov. Odtŕha človeka od jeho ja, dáva mu zabudnúť na jeho krivdy a budúcnosť, oslobodí ho od žiarlivostí a závistí, aj hľadania seba. Nenávidiaci človek sa stane podľa Hoffera anonymnou časticou, ktorá sa chvie túžbou splynúť, združiť sa s takými ako on do planúcej masy. Asi má pravdu, nenávisť k iným oslobodzuje človeka od neho samotného. Hoffer tiež napísal, že vášnivá nenávisť môže dať zmysel a náplň prázdnemu životu. Najdepresívnejší spomedzi Hofferových postrehov je ten, že keď sa všetky naše nadšenia, oddanosti, vášne a nádeje začnú rozkladať, uvoľnia (unikne z nich?) nenávisť.

Kde sa vlastne tá nerozumná nenávisť berie? Hoffer si myslí, že je výrazom zúfalého úsilia potlačiť vedomie nedostatočnosti, bezcennosti, viny a iných nedostatkov seba samého. Ak je to tak, trúfam si povedať, že duša zaplavená nenávisťou je autoimúnne ochorenie ducha – človek odmieta seba, pohŕda sebou, s tým sa však nedá žiť, tak celá trpkosť nespokojnosti so sebou konvertuje na nenávisť k iným, často k celému svetu. A predovšetkým, prirodzene, k tým úspešným či bohatým. Taký potenciál k nenávisti totiž potrebuje nutne cieľ, objekt, adresáta. „Keď sú frustrovaní ľudia svedkami pádu tých šťastných a zneváženia tých spravodlivých, zažívajú hlboké uspokojenie,“ napísal Hoffer.

Zdieľaná nenávisť je často jediným dôvodom, prečo sa ľudia vzájomne vyhľadávajú. Aj Slovensko si pamätá politické mítingy, na ktoré sa ľudia chodili napojiť nenávisťou, zažiť nenávidiacu vzájomnosť, hypnotizujúci súzvuk masy pevne zglejenej nenávisťou. A vracali sa znovu a znovu pre svoju dávku. Veľmi by som sa čudoval, keby veľkňaz tých mítingov – Mufti ho volali – potreboval čítať Orwella, prirodzené talenty so silným pocitom vlastnej menejcennosti návod nepotrebujú, rezervoár ich vlastnej nenávisti je bezodný.

Práve pre ingredienciu nenávisti majú, okrem fanatických hnutí či xenofóbnych politických strán, aj konšpiračné teórie takú magickú moc priťahovať ľudí. Konšpiračná teória sa bez nenávisti ťažko zaobíde, stratila by bez nej príťažlivosť. Hitler potreboval Židov ako cieľ nenávisti, inak by sa celý konšpiračný svet nacizmu zrútil. Ako sa ukazuje, nacizmus na svoje návraty už nepotrebuje Hitlera, tá nenávisť a jej moc priťahovať a spájať si vystačí. Nuž a ak by sa z kázní, prejavov, médií, myšlienok veľkej časti dnešného islamského sveta stratila nenávisť k Židom, k Amerike, Západu a kresťanom, a konšpiračné bludy s tým spojené, ťažko povedať, čo by vlastne zostalo. Napríklad z takého Moslimského bratstva v Egypte, či jeho derivátov kdekoľvek inde. Domnievam sa, že Hofferova poznámka o nenávisti dávajúcej obsah a zmysel inak prázdnemu individuálnemu životu, platí aj na miliónové ľudské masy, národy, náboženské spoločenstvá.

To je aj dôvod, prečo je ten čudný človek v slovenskom rádiu taký úspešný so svojimi každodennými orwellovskými dvomi minútami nenávisti. Otázkou je iba, koľko ľudí s prázdnym životom potrebuje toxickou ingredienciou nenávisti to prázdno v sebe naplniť. Málo? Veľa? Zbežný pohľad na svet naznačuje, že Orwell s Hofferom boli neporovnateľne lepší prognostici, než povedzme múdre hlavy z Rímskeho klubu. Ropné zdroje sa možno raz minú, nenávisť určite nie. Čo by si bez jej spájajúcej sily ľudstvo počalo?

František Šebej

Podobné články

Komentáre