Nešťastný požiar hradu

Najlepším obdobím pre Bratislavský hrad bolo iste obdobie panovania Márie Terézie. Svoje najskvelejšie architektonické obdobie zažil hrad za vlády Márie Terézie. Panovníčka sa zdržiavala na hrade často a niekedy aj dosť dlho. Tu v septembri 1741 apelovala na vlasteneckú obetavosť uhorských národov a tu zazneli pamätné slová verných poddaných, oduševnených úzkostnou prosbou kráľovnej – „Vitam et Sanguinem pro regina nostra“ („Život a krv za našu kráľovnú“).

Súčasne pri korunovácii sľúbila uhorským stavom, že ako ich panovníčka bude príležitostne sídliť i v Bratislave. To bolo dôvodom, prečo sa začalo uvažovať o prestavbe Bratislavského hradu podľa novodobých potrieb komfortu a reprezentácie, ktoré sa oproti minulosti zmenili. Nové spoločensko-politické podmienky kládli predovšetkým dôraz na pohodlné a komfortné bývanie a do ústrania potláčali fortifikačné hľadiská. Z tohto dôvodu hlavným zámerom novej panovníčky bola prestavba hradného paláca v duchu vtedajších slohových požiadaviek na pohodlné šľachtické sídlo.

Mária Terézia však prvé  roky vlády musela viesť niekoľko vojen a tak sa prestavba hradu začala až v roku 1760. Aby sa naplnili jej predstavy,  poverila prestavbou hradu významných staviteľov svojej doby. Prvým z nich bol panovníčkin obľúbený architekt Nicolò Pacassi, od roku 1748 hlavný architekt pri cisárskom dvore. Po ňom práce prevzal Giovanni Battista Martinelli, vo Viedni žijúci Talian. Oveľa významnejšie sa do stavebnej histórie hradu zapísal Franz Anton Hillebrandt, hlavný architekt Uhorskej kráľovskej stavebnej komory, ktorý sa ujal prác po Martinelliho smrti v roku 1757.

Okrem prestavby paláca a jeho interiérov výrazné zmeny nastali v architektonickom riešení hradného areálu. Na západnej terase vybudoval Hillebrandt v roku 1764 trojkrídlovú jednoposchodovú budovu, v ktorej boli umiestnené koniarne, priestory pre vozy a byty služobníctva. Pri severných a západných hradbách prestaval priestory hradnej posádky. K severnej strane paláca bola v roku 1767 pristavaná krytá jazdiareň a zimná záhrada so záhradným pavilónom. Salu terrenu zimnej záhrady zdobili fresky Franza Antona Maulbertscha a Josefa Winterhaltera, maľba na strope záhradného pavilónu – Apolón na Helikóne medzi múzami – bola dielom rakúskeho umelca Vincenta Fischera.

Severnú hradnú terasu obohatila záhrada francúzskeho typu podľa vzoru záhrady vo viedenskom Schönbrunne. Záhrada bola stupňovitá, jednotlivé terasy boli spojené schodiskom. Na východnej terase vznikla nová záhrada s letohrádkom.

Jedným z vrcholných Hillebrandtových diel na hrade bolo v rokoch 1767 – 1768 vybudovanie obytnej palácovej prístavby pre novovymenovaného uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho pri východnej fasáde, nazvanej spočiatku „nová budova“, dnes známej pod názvom Terezianum.

Významnou stavbou technického charakteru a novinkou na hrade bol vodovod, postavený podľa návrhu dvorného radcu Johanna Wolfganga Kempelena, ktorý dômyselným zariadením dokázal dopraviť vodu z Dunaja na hrad.

Obdobie panovania Márie Terézie a pôsobenie Alberta Saského vo funkcii miestodržiteľa znamenalo pre Bratislavský hrad epochu jeho najväčšej, no súčasne poslednej poststredovekej slávy. Po smrti panovníčky v roku 1780, jej následník a  syn Jozef II. ihneď po nástupe na trón začal s reformami krajiny a tie neobišli ani Bratislavu. K jedným z prvých cisárových rozhodnutí bolo zrušenie miestodržiteľstva a presunutie krajinských úradov do Budína. Bratislavský hrad sa stal nadbytočným majetkom.

V roku 1783, v rámci školskej reformy, bolo rozhodnuté, že hrad bude adaptovaný pre potreby generálneho seminára. Pre palác, Terezianum i ostatné priestory hradu to znamenalo ďalšie stavebné úpravy. Necitlivým zásahom boli poškodené alebo zničené mnohé cenné súčasti výzdoby interiérov.

Po 18  rokoch fungovania seminára na Bratislavskom hrade, ktoré znamenali pre našu históriu veľký prínos (študovalo tu viacero významných osobností a vzdelancov, napr. Anton Bernolák či Juraj Fándly) bol však seminár zrušený. Nastalo obdobie úpadku.

Prvou ranou osudu bolo v roku 1802 pridelenie hradu vojenskej správe. V krátkom čase sa vzácne rokokové priestory paláca premenili na ubytovne vojakov. Hrad utrpeli citeľné škody počas napoleonských vojen v roku 1809, kedy sa hrad stal terčom francúzskeho delostrelectva.

Dielo skazy zavŕšil obrovský požiar, ktorý z nedbanlivosti vojakov vypukol v paláci 28. mája 1811. Okrem 9 obetí na životoch mu podľahla celá stavba paláca, Terezianum ako aj mnoho budov v areáli hradu i 70 budov v podhradí.

Hrad napriek tomu ostal využívaný armádou (ostala tu napokon až do polovice 20. storočia), ktorá sa tu zariadila ako v poľných podmienkach. Zachránené priestory sa adaptovali na nové účely, boli zriadené nové komunikácie, v areáli vznikli stanovištia delostrelcov doplnené palisádovými ohradami.

Vojenské využitie dostali hradné ruiny i počas prvej a druhej svetovej vojny. Vtedy pod úrovňou čestného nádvoria zriadili železobetónové pozorovacie stanovisko s výhľadom na Dunaj. Takto sa hrad dočkal oslobodenia republiky v máji 1945.

Podobné články

Komentáre