Nositeľ Nobelovej ceny z Bratislavy

Povedzte meno rodáka z Bratislavy, ktorý získal Nobelovu cenu?  Tak by mohla znieť kvízová otázka. No veľa Slovákov by asi nepoznalo odpoveď, veď známi sú  len Jaroslav Heyrovský (1959, chémia) a Jaroslav Seifert (1984, literatúra), ktorí získali Nobelovu cenu za čias Československa. Ale predsa, v Bratislave sa nositeľ tohto prestížneho ocenenia narodil. Písal sa 7.jún 1862, keď na svet prišiel experimentálny fyzik, Filip Lenard.

Jeho rodičia sa prisťahovali do Prešporku z Badenu v Tirolsku.  Filip študoval v Prešporku na Nemeckom reálnom gymnáziu, kde získal aj prvé základy z fyziky. Otec si želal, aby pokračoval v jeho obchodníckych šľapajách, no jeho priťahovala veda. Až na príhovor svojho profesora otec ustúpil. Po skončení gymnázia odišiel na štúdiá do Budapešti, potom do Viedne, Berlína a Heidelbergu.

V roku 1886 v Heidelbergu získava doktorát z filozofie. Ako mladý asistent nastupuje k profesorovi Hertzovi v Bonne, kde dostal v roku 1892 privátnu docentúru.

V roku 1894 sa stáva mimoriadnym profesorom na univerzite vo Vratislavi. Od roku 1895 prednáša teoretickú fyziku v Aachene a od roku 1896 v Heidelbergu. V Kieli sa stal roku 1898 riadnym profesorom.

Prvé pokusy z fyziky začal robiť Filip Lenard už na gymnáziu. Neskôr v rokoch 1863-1932 spolupracoval s M. Wolfom na štúdiu fotoelektrického javu a katódových lúčov. V roku 1886 odišiel Filip Lenard k Hertzovi, kde spolu overovali Maxwellovu teóriu elektromagnetických vĺn. Od roku 1893 experimentoval v prieniku katódových lúčov, kde vložil pred katódu kovovú fóliu (hliníková fólia hrubá iba 0,002 mm) a zisťoval, v akej vzdialenosti zanechávajú na fotografickej platni stopy. Zistil, že narážajúce katódové lúče v prechode cez kovovú doštičku emitujú z kovu nabité častice a tie spôsobujú, že priestor za kovovou doštičkou je elektricky vodivý. Pri svojich pokusoch zisťuje, že energia fotoelektrónov závisí od frekvencie a nie od intenzity dopadajúceho svetla. Výskumom katódového žiarenia prispel Filip Lenard k neskoršiemu rozvoju elektrotechniky, rádiotechniky, televíznej techniky a elektrónovej mikroskopie.

Filip Lenard pracoval v odbore spektrálnej analýzy, mechaniky plynov a pevných častíc, fosforescencie a luminiscencie, fotoelektrického javu, katódových a ultrafialových lúčov, magnetických a elektrických polí.

V roku 1905 dostáva Filip Lenard Nobelovu cenu - najvyššie uznanie za prácu vo fyzike katódových lúčov. V roku 1911 mu bol udelený čestný doktorát Univenity v Oslo, roku 1912 v Drážďanoch, v Bratislave v roku 1942. Za svoje zásluhy vo fyzike dostal Filip Lenard množstvo medailí, čestných uznaní a čestných doktorátov. Stal sa tiež čestným občanom mesta Heidelbergu, kde fyzikálny ústav univerzity má pomenovanie Inštitút Filipa Lenarda.

No to, že sa o ňom učí I hovorí málo je spôsobené jeho životnými postojmi. Už na začiatku dvadsiatych rokov patril medzi prvých propagátorov myšlienok nacionálneho socializmu v Nemecku. Napísal aj štvorzväzkové dielo Nemecká fyzika, v ktorej rozdelil fyziku na plodnú árijskú, predovšetkým nemeckú, a neplodnú, špekulatívnu židovskú fyziku. Filip Lenard je rozpornou osobnosťou svetovej fyziky. Na jednej strane patril medzi najväčších experimentálnych fyzikov a podstatne prispel k rozvoju svetovej vedy. Na druhej strane aktívne bojoval proti teórii relativity a neskôr aj proti jej tvorcovi Einsteinovi, spochybňoval Röntgenove zásluhy o objav lúčov X.

A toto je mimoriadne zaujímavá pasáž z jeho života:

Až do roku 1937 nebol Lenard členom národně socialistickej nerneckej robotníckej strany, lebo sa jednoducho nemohol dopracovať k tomu, aby překonal svoj odpor voči každému vstupu do strany. Jeho postoj k straně však bol dlhodobe pozitivny. 15. mája 1926 odcestoval do jedného susedného okresu, aby sa zúčastnil na manifestácii za Hitlera. Ešte aj vo veku 64 rokov pociťoval tuto skúsenosť ako oživujúcu. O dva roky neskór navštívil Hitler a jeho stranicky sekretář Hess po prejave v Heidelbergu Lenarda v jeho byte. Ich rozhovor sa koncentroval v podstatě na germánské náboženské hnutie, Pokroky matematiky, fyziky a astronomie, ročník 87 (1992), Č. 1 57 ale fyzik ho považoval za jednu z najpamátnejších událostí svojho života. Lenardov záujem o rasové dedičstvo ho priviedol do styku s F. K. Gůntherom, zástancom národně socialistických rasových teorií. Začiatkom roka 1927 podnietil Giintherov list Lenarda k tomu, aby sa vzdal iných záujmov a věnoval sa skúmaniu vefkých prírodovedcov minulosti. Lenard tak skutočne urobil a výsledkom bola kniha VeFkípřírodovědci (1929). Ak zohfadníme skutočnosť, že árijská fyzika bola viac politikou ako fyzikou, bola bázou hnutia právě Lenardova kniha VeFkí přírodovědci. Tento prehfad najváčších prírodovedcov minulosti začínal antikou a siahal do konce 19. storočia. Lenard vynechal pojednanie o osobnostiach, ktoré žili po prvej světověj vojně, aby sa vyhol zahrnutiu svojich súčasníkov. 65 biografických portrétov bolo charakterizovaných jeho romantickým uctievaním hrdinov a jeho přesvědčením, že vefké vědecké výsledky pochádzali bez výnimky od osobností árijsko-germánskeho rasového póvodu. Toto antropologickohistorické východisko bolo v súlade s ideológiou národně socialistickej strany.

Filip Eduard Anton von Lenard zomrel v Messelhausene (Nemecko) 20. mája 1947.

V tomto článku boli použité pasáže z práce Ondreja Pössa-  Premeny Filipa Lenarda

Podobné články

Komentáre