Plavecké Podhradie, hrad i oppidum

V okolí Bratislavy je niekoľko hradov, zámkov a archeologických lokalít, ktoré majú zaujímavú históriu a ktoré by ste mohli práve počas prázdnin navštíviť so svojimi deťmi či vnukmi. Dnes vám ponúkneme námet na jeden pekný výlet.

Za Malackami sa nachádza dedina Plavecké Podhradie.  Jej história súvisí s dejinami Plaveckého hradu a s ešte starším osídlením na vrchu Pohanská,  neďaleko obce.

Encyklopédia archeológie píše: „... V chotári obce Plavecké Podhradie na vrchu Pohanská sa nachádzajú sídliskové nálezy lužickej kultúry a keltské oppidum – opevnené sídlisko (hradisko) v oblasti strednej Európy z neskorej laténskej doby,....s istými výhradami možno oppidu v strednej Európe prisúdiť úlohu najstarších miest.“

Pavel Dvořák v knihe Stopy dávnej minulosti, 2. zväzok, Slovensko v staroveku:
„Na juhozápadnom Slovensku žili Kelti hustejšie ako kdekoľvek inde v strednej Európe. Ich výrobky boli na vysokej úrovni, v Bratislave sa našlo tak veľa mincí, že sa už oddávna hovorilo o bratislavskej mincovni. Na pohrebiskách boli veľmi bohaté i veľmi chudobné hroby a také bývajú len vo veľmi rozvinutej spoločnosti. Aj historické okolnosti sa ponášali na české. Ak germánski Kimbrovia ohrozovali pravý breh Moravy (už v roku 113 pred naším letopočtom), určite ani na ľavom brehu sa nežilo s pocitom väčšej istoty. Navyše, ťažko možno predpokladať, že by slovenskí Kelti boli hlúpejší ako ich českí súkmeňovci, a predsa: na Slovensku vraj oppidá nejestvovali.
Štefan Janšák objavil v roku 1928 na kopci Pohanská nad Plaveckým hradom záhadné valy. V ich okolí boli roztrúsené keltské črepy a aj rozmery hradiska boli obdivuhodné: dvojitý, miestami až trojitý val chránil územie v tvare nepravidelného štvoruholníka s rozlohou 38 hektárov.
Pohanská je vysoká tristo metrov, jej nadmorská výška je necelých 500 metrov a výškový rozdiel medzi horným a dolným opevnením hradiska je asi 150 metrov. Vybieha ako polostrov zo západného predhoria Malých Karpát hlboko do Záhorskej nížiny. Ponúka vynikajúci výhľad na hrebene Malých Karpát i do rozľahlej roviny. Už to ju predurčuje, aby sa stala strategicky významným miestom. Pohanská navyše leží na západnom konci pravekého priechodu cez Karpaty (priesmyk Buková – Trstín), kade zrejme viedla niektorá z bočných vetiev Jantárovej cesty.

Úžasné miesto, a predsa trvalo takmer pol storočia, kým sa v roku 1968 začal na Pohanskej systematický výskum, ktorý viedol Jozef Paulík zo Slovenského národného múzea.
Sondy vo vale odhalili veľmi dômyselné opevnenie. Vpredu múr z kameňov kladených nasucho (bez malty), za ním hlinený val s drevenou konštrukciou.

Také dômyselné opevnenie mohol vybudovať len skúsený staviteľ a stovky robotníkov. Vysokú organizáciu spoločnosti potvrdzujú aj ďalšie nálezy, napríklad päť veľkých zásobnicových nádob neďaleko valu. Pre jednu rodinu boli priveľké, museli slúžiť na organizované zásobovanie (minimálne v čase obliehania).
Kedy opevnenie vzniklo, ťažko presnejšie povedať, podarilo sa určiť len približný dátum: asi polovica 2. storočia pred naším letopočtom. O dátume zániku hovoria hromadné nálezy železných predmetov. Vzácne predmety sa niekedy zakopávali do zeme ako obeta bohom, častejšie však v čase nebezpečenstva, preto takmer vždy svedčia o hrozbe, a navyše aj o naplnení tejto hrozby – o skaze, smrti, úteku, zajatí, otroctve. Druhý poklad ležal vedľa nápadného balvanu, ktorým si nešťastný majiteľ označil cestu k svojmu majetku. V treťom depote boli železné hrivny, ktoré slúžili nielen ako surovina, ale aj ako primitívne platidlo. V depote, ktorý objavil Lev Zachar, boli aj železné putá, zrejme ako doklad o organizovanej trestnej moci, a váhy na zlaté mince ako korunný dôkaz o peňažnom obchode. Predmety zakopali do zeme v prvej polovici 1. storočia pred naším letopočtom, vtedy asi Pohanská zanikla.
Hradisko na Pohanskej možno zničili Dákovia, ale vylúčiť sa nedá ani vojna medzi znepriatelenými kmeňmi. Ani iné oppidá dlho nežili. Kelti sa postupne dostali do trojitého tlaku Dákov, Rimanov a Germánov. Od polovice 1. storočia pred naším letopočtom až po rozhranie letopočtov vidieť úpadok aj v archeologických pamiatkach. Priame nebezpečenstvo signalizuje spevňovanie hradieb niektorých oppíd a márnosť odporu dokumentujú začaté, ale nedokončené stavby.
To sme však odbočili od základného problému tohto príbehu: stálo na Pohanskej oppidum, prvé známe keltské mesto na Slovensku?
Treba hádam ešte doložiť, že archeologický výskum na Pohanskej objavil históriu, ktorá presahuje niekoľko tisícročí. Val vznikol už v neskorej dobe bronzovej, Kelti ho iba obnovili. Zaujímavé, že nielen keltský val, ale už jeho predchodca zanikol násilím, požiarom. V troskách čakal pol tisícročia na Keltov a po nich ďalšieho pol tisícročia na Slovanov. Aj tí ho opustili, hoci okolnosti nepoznáme. V polovici 13. storočia postavili na Pohanskej Plavecký hrad, pri ňom kláštor, gotický kostol, cintorín, dokonca aj rybník. Ale Pohanská vari nikomu nepriniesla šťastie. Za kuruckých vojen sa dostala do frontovej línie, takže v roku 1707 opustili ťažko poškodený hrad aj poslední obyvatelia. Potom Pohanská už len pustla a po odchode archeológov sa dočkala azda definitívnej skazy. Priestor keltského oppida zaplavili hľadači pokladov, tak ako sa to stalo pred sto rokmi v Stradoniciach v Čechách. Vyzbrojení modernými detektormi kovov vyrabovali všetko, čo našli. Už len hlboké jamy dokladajú, ako smutne sa skončila jedna kapitola slovenského staroveku“.

Obec Plavecké Podhradie vznikla na pohraničnom území Uhorska, kde v 11. a 12. storočí konali strážnu službu Plavci (Polovci).

Rudolf Krajčovič vo svojej knihe Živé kroniky slovenských dejín píše: „... Plavci, turkotatársky kmeň, známy aj ako Polovci (takto v ruštine) od plavý bledožltý, bledohnedý. Podľa takto zafarbenej pleti nazývali ich aj Bieli Kumáni (na rozdiel od Čiernych Kumánov tmavej pleti). Bojovné družiny z kmeňa Plavcov po výbojoch vo viacerých krajinách sa v 11. storočí objavili aj v Uhorsku, kde ich zajali a neskôr ich potomkovia na príkaz kráľovského dvora mohli v posádkach vykonávať strážne služby v novom, vzdialenom hraničnom pásme Uhorského kráľovstva. Stopy po strážnych stanovištiach Plavcov sa zachovali v miestnom názve Plaveč na Záhorí a v miestnom názve Plaveč neďaleko poľských hraníc na severe Šariša.

V roku 1986 vyšla kniha Ing. Štefana Janšáka Brány do dávnoveku. V spomínanej knihe sa v niekoľkých kapitolách venuje minulosti Záhoria.

V kapitole O strážcoch v Biksádskej bráne uvádza autor dôvody vybudovania opevnenia osady na Pohanskej v dobe bronzovej i neskoršie postavenie Plaveckého hradu v rámci výstavby hradov v Malých Karpatoch, ktoré mali zabezpečiť ochranu západnej hranice Uhorska.
„Na vrchu Pohanská pri Plaveckom Podhradí, ktorý ako predstráž Malých Karpát dominuje priľahlej Borskej rovine, nachodí sa jedna z najzaujímavejších predvekých osád. Ako svojou polohou tak i rozlohou a dokonalým systémom opevnenia stojí medzi slovenskými pamiatkami tohto druhu na prvom mieste. I jej vek je úctyhodný. Vrchol jej rozkvetu spadá do čias, keď sa Rím skladal iba z niekoľkých rybárskych a pastierskych chatrčí. ...“.

Vlastivedný slovník obcí Slovenska uvádza: „... roku 1296 hrad sa spomína ako kráľovská pohraničná pevnosť. Hrad dostal roku 1398 Stibor zo Stiboríc, do 16. storočia ho vlastnili grófi zo Svätého Jura a Pezinka, roku 1550 Krištof Salm, potom Gašpar Serédy. V rokoch 1553-1575 Fuggerovci, potom Balassa. V tomto čase bola na hrade v rokoch 1579 -1582 tlačiareň Petra Bornemiszu. Vytlačili tu kalendár na roky 1580 a 1582; roku 1581 to bola kniha evanjelií a epištol a roku 1582 maďarský spevník. Od roku 1621 do 20. storočia vlastnili hrad Pálffyovci. Hrad sa stal strediskom rozsiahleho hradného panstva Plavec, ku ktorému patrili Gajary, Jablonové, Jakubov, Kostolište, Kuchyňa, Malacky, Malé Leváre, Pernek, Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter, Plavecké Podhradie, Plavecký Štvrtok, Rohožník, Sološnica, Suchohrad, Záhorská Ves. Roku 1653 po vytvorení fideikomisu pripojili k nemu panstvo Devín s obcami Devín, Devínska Nová Ves, časť Rače, Karlova Ves, Dúbravka. Panstvu patrili lesné komplexy členené na revíry so správami v Gajaroch, Malackách, Kuchyni, Mikulášove, Perneku, Rohožníku, Studienke. V polovici 17. storočia prešlo sídlo panstva do Malaciek a panstvo sa nazývalo aj Malackým.

Plavecký hrad bol od druhej polovice 16. storočia do polovice 17. storočia prestavaný. Roku 1706 hrad poškodilo cisárske vojsko, keď ho dobýjalo od Rákocziho povstalcov. Po roku 1707 zostal opustený a postupne sa menil na zrúcaninu. Zachované časti horného hradu sú veža a zvyšky paláca, z renesančného dolného hradu veľké delové bašty.“

V obci Plavecké Podhradie sa nachádza kaštieľ zo 17. storočia, štvorkrídlový so štyrmi nárožnými vežami a nádvorím. Kostol rímsko-katolícky bol pôvodne gotický, zo zrúcanín roku 1845 znovu postavený so staršou (nadstavenou) vežou. Najstaršia časť obce má nepravú vretenovitú zástavbu. Z 19. storočia sa zachovali hlinené domy s valbovou slamenou strechou na prístenných stĺpoch. Vchod do pitvora je oblúkový, zdôraznený výpustkom. Stodoly sú zrubové i stĺpikovej konštrukcie s valbovou slamenou strechou. Obyvateľstvo obce sa v minulosti zaoberalo poľnohospodárstvom. Panstvo tu malo dva majere a v 19. storočí pálenicu. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia v obci sa vyrábalo drevené poľnohospodárske náradie, maľovaný nábytok a vyrezávané plastiky (J. Palkovič). Po 1. svetovej vojne bola v obci vápenka, 2 kameňolomy a liehovar.

Fotogaléria

Podobné články

Komentáre