Dnes je: streda 26.06.2019 | Sviatok má: | Zajtra má sviatok: kontakt@petrzalcan.sk
head
Dnes je Medzinárodný deň proti zneužívaniu drog

Pred 100 rokmi skončila dovtedy najväčšia vojna na svete

Pred 100 rokmi sa skončila Veľká vojna. Najväčšia, akú svet dovtedy poznal. Nepredstaviteľná kataklizma, ktorá sa právom považuje za koniec sveta. Po nej už nič nebolo také ako predtým. Svet sa zmenil geograficky, politicky, morálne i hodnotovo.

 

Osamotené Nemecko 11. novembra 1918 o piatej hodine ráno podpísalo prímerie v železničnom vagóne v Compiègnskom lese. Prímerie začalo platiť o 11.hodine toho dňa, čím sa skončila prvá svetová vojna.

Prvá svetová vojna sa často označuje ako prvá „totálna vojna“, a to pre jej tragické následky. V priebehu štyroch vojnových rokov sa použili nové zbrane, rozpadli impéria, obrovské oblasti utrpeli nevyčísliteľné škody a zahynuli milióny ľudí. Po roku 1919 sa v Paríži zišli spojenci, aby rozhodli o mierovom vysporiadaní.

Mierové zmluvy boli predovšetkým výsledkom rokovaní prezidenta USA Woodrowa Wilsona, britského premiéra Davida Lloyda Georga a francúzskeho premiéra Georgea Clemenceaua. Spoločne sa nazývali „veľká trojka“. Konečné vysporiadanie pozostávalo z niekoľkých zmlúv.

Na územiach, o ktoré prišli porazené krajiny, sa vytvorili menšie štáty. Poľsko sa rozšírilo o oblasti odobraté Nemecku a Rusku. Zjednotením Srbska, Slovinska, Chorvátska, Bosny a Čiernej hory sa vytvoril viacnárodný štát Juhoslávia. Litva, Lotyšsko, Estónsko a Fínsko, bývalé provincie Ruskej ríše, získali nezávislosť.

Posledný z Wilsonových 14 bodov navrhoval vytvorenie Spoločnosti národov, svetovej organizácie krajín na posilnenie medzinárodného práva, ochranu pred budúcimi vojnami a zabezpečenie nezávislosti štátov. Senát USA však žiadal, aby sa Amerika izolovala od európskych záležitostí a odmietol povoliť vstup USA do tejto spoločnosti. Bez vojnovej a ekonomickej sily USA bolo Spoločnosť slabá. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia sa schádzalo 42 krajín na výročných zasadnutiach. Spoločnosť však nedokázala presadiť svoju vôľu proti agresívnym krajinám.

Mnoho ľudí pociťovalo nespokojnosť s povojnovým usporiadaním. Nemci odmietli dodatok o ich vine za rozpútanie vojny, kým na druhej strane víťazné krajiny ako Taliansko a Japonsko mali pocit, že ich nedostatočne odmenili. Vládnuce monarchie sa po porážke rozpadávali. Roku 1918 zvrhli nemeckí socialisti kráľa z rodu Hohenzollernovcov. Tureckú a rakúsku monarchiu nahradili republiky. V krajinách bez demokratickej tradície sa vytvorili síce demokratické vlády, no často nedokázali účinne viesť svoje krajiny. V takomto ovzduší sa stávali populárnymi extrémne politické teórie, ako boli komunizmus a fašizmus. Vojna oslabila aj víťazné mocnosti. Británia si už nedokázala udržať svoje impérium. V Írsku, ktoré bolo súčasťou Británie od roku 1801, sa vyhrotil boj proti britskej nadvláde. V jeho južnej časti vznikla roku 1921 samosprávna kolónia.

Bezprostredne po vojne trpeli obyvatelia Belgicka, Nemecka a Rakúska ohromným nedostatkom potravín. V dôsledku toho mnoho ľudí umrelo od hladu. Roku 1919 zomreli v celej Európe aj milióny ľudí v rozsiahlej chrípkovej epidémií. Trvalejším dôsledkom vojny bola finančná neistota v Európe. Vojna sa financovala z obrovských pôžičiek a niektoré vlády tlačili ďalšie a ďalšie peniaze, aby splatili svoje dlhy. Viedlo to k inflácií, lebo vytlačené peniaze neustále strácali svoju hodnotu a tovary draželi. Vlády sa museli sústrediť na splácanie dlhov a ožívanie ekonomík. Preto im zostávalo len málo na sociálne dávky pre veteránov z vojny, nezamestnaných a rodiny, ktoré utrpeli ujmu.
Pri toľkých mužoch na fronte sa ženy čoraz väčšmi zapájali do práce mimo svojich domovov. Niektoré aj po vojne zostali pracovať v továrňach a na farmách, kde dokázali, že sú prinajmenšom natoľko schopné a pracovité ako muži. Na mnohých miestach tým pomohli odstrániť odpor voči predstave ženy pracujúcej v politike, priemysle a vôbec zapojenej do pracovného procesu. V Nemecku, Británií a USA čoskoro po vojne získali ženy volebné právo. V iných krajinách, napr. v Taliansku a Francúzsku, si naň museli počkať ešte dlhšie.
Počas vojny bolo pre vlády dôležité, aby si zachovali dobré vzťahy s robotníkmi. Každý nepokoj v priemysle by bol znížil schopnosť krajiny zabezpečiť dodávky na front.

Vznikla legitímna otázka: aký typ politického režimu sa presadí v nových a starších európskych štátoch?
Spočiatku sa zdalo, že demokracia zvíťazila, ale jej slabé korene v krajinách strednej a východnej Európy čoskoro zmenili chod vecí. Cez vojnu prejavili mnohé európske národy túžbu po nezávislosti.
Všetci by boli chceli mať svoj štát, ale Wilsonove idealistické predstavy narazili na neriešiteľné problémy spojené s vytýčením hraníc na územiach, ktoré obývali príslušníci viacerých národov. Tak sa aj Československo stalo v menšej miere presne tým, čo vo väčšej bolo Rakúsko-Uhorsko : mnohonárodným štátom, kde okrem Čechov a Slovákov žili aj Nemci, Maďari, Rusíni a Poliaci.
K tomu všetkému sa pridružovali hospodárske a finančné problémy. Vojna pohltila značné sumy a hospodárstvo sa muselo prispôsobiť mierovým časom. Nové hranice rozdelili bývalé ekonomické celky. Víťazné mocnosti nútili porazených platiť reparácie. Mierové nádeje sa skôr či neskôr ukázali klamlivé. Hospodárstvo sa ťažko rozbiehalo, šírila sa nezamestnanosť a inflácia. USA ako veritelia svojich európskych spojencov žiadali splácanie pôžičiek, z čoho vznikli nekonečné ťahanice. Napriek tomu sa európske krajiny vôbec nepokúsili spoločne riešiť tieto obrovské ťažkosti.
Nové usporiadanie v Európe bolo vopred ohrozené. Príkladom toho sú francúzsko-nemecké vzťahy. Francúzsko sa ako víťaz chcelo zabezpečiť pred Nemeckom. Uzavrelo viaceré spojenecké zmluvy s novými stredoeurópskymi štátmi a usilovalo sa o prísne dodržiavanie Versailleskej zmluvy. Weimarská republika sa zas snažila vymaniť z diplomatickej izolácie. Zblížila sa so sovietskym Ruskom, aj keď vzťahy so západnou Európou boli pre ňu naďalej dominantné. Keď r. 1923 Nemecko otáľalo s platením reparácií, francúzske a belgické jednotky obsadili Porúnie, čo medzi nemeckým obyvateľstvom vyvolalo nevôľu a nenávisť.

Situácia na Slovensku v rokoch 1918 až 1920
V bojoch za cudzie záujmy položilo život asi 60- tisíc Slovákov a desiatky tisíc zostalo navždy zmrzačených.
Doma sa zatiaľ pomery neustále zhoršovali. Pod vplyvom porážok na bojiskách, zlej sociálnej situácie v zázemí a revolúcie v Rusku napätie stúpalo. Vzbury slovenských vojakov v Bratislave, Lučenci, Trenčíne a najmä v Kragujevci v jarných a letných mesiacoch roka 1918 signalizovali postupný rozpad rakúsko- uhorskej armády. Mierové podmienky proklamované uhorským prezidentom Thomasom Woodrowom Wilsonom v januári 1918, v ktorých bola aj zmienka o právach národov Rakúsko- Uhorska, oživili dovtedy umŕtvený politický ruch medzi Slovákmi.
Na sklonku mája 1918 slovenská reprezentácia na poradách v Turčianskom Sv. Martine odmietla spájať budúcnosť Slovenska s Uhorskom a vyslovila sa za spojenie s Čechmi. V polovici septembra sa utvorila ďalšia Slovenská národná rada (SNR).
Jediný slov. poslanec v uhorskom sneme Ferdiš Juriga na parlamentnom zasadaní 19. októbra vyhlásil v jej mene samourčovacie právo a zvrchovanosť Slovákov.
Dňa 28. októbra 1918 bolo na veľkej manifestácií v Prahe vyhlásené samostatné Česko- Slovensko a 30. októbra sa v Turč. Sv. Martine zišli predstavitelia SNR a uzniesli sa na Deklarácii slovenského národa, ktorou sa proklamovala vôľa utvoriť spoločný štát s Čechmi. V prvých novembrových dňoch sa začali z frontov vracať domov ozbrojení vojaci. Situácia sa radikalizovala a ľud sa búril. Úradníci- najmä notári, žandári s ďalší exponenti bývalého režimu- poutekali zo vzbúrených oblastí.
V druhej polovici novembra začalo česko-slovenské vojsko obsadzovať územie Slovenska, pričom neustále dochádzalo k ozbrojeným zrážkam s Maďarmi. V posledný októbrový deň roka 1918 prišlo k prevratu aj v Budapešti a k moci sa dostala socialistami ovládaná Maďarská národná rada. Aby zabránila oddeleniu Slovenska, ponúkla Slovákom autonómiu. (V marci 1919 bola Budapešťou dokonca proklamovaná autonómna Slovenská krajina.) Zároveň však s cieľom zoslabiť slov. jednotu Budapešť podporovala činnosť separatistickej Východoslovenskej národnej rady, ktorá sa začiatkom novembra 1918 na zhromaždení v Prešove vyslovila za spolužitie východoslovenského „národa“ s maďarským národom. Obdobie chaosu vyvrcholilo vpádom maďarských boľševikov na Slovensko v máji 1919 a vyhlásením Slovenskej republiky rád. Ale pokus ovládnuť Slovensko pomocou sily a sociálnej demagógie stroskotal. Definitívny koniec otrasov znamenala až Trianonská mierová zmluva, Maďarskom podpísaná po dlhých prieťahoch 4. júna 1920.



Autor: Petrzalcan | 10.11.2018 | zobrazené: 382 x |


Podobné články

• Ignác Gessay bol veľmi činorodý človek (17.06.2019)
• Korunovácia len 13 ročného kráľa (16.06.2019)
• Deň keď vyhorel Bratislavský hrad (27.05.2019)
• V budove Academie Istropolitany stale panuje duch vzdelanosti (19.05.2019)
• Prvé kino v Prešporku (14.05.2019)

Komentáre

FOTOGALÉRIA

Petržalské bunkre

ANKETA

Vadí vám,že nie je Petržalka pokosená?

Áno, väčšina trávnikov má byť pokosená
(85)

Nie, mne to neprekáža
(30)

Je mi to jedno, ja tu len bývam
(34)


spolu 149 hlasov
/