Pred 100 rokmi tragicky zahynul MIlan Rastislav Štefánik

Dnes si pripomíname 100.výročie úmrtia Milana Rastislava Štefánika. Je priam symbolické, že práve M.R.Štefánik sa stal Najväčším Slováom, v rovnomennej relácii RTVS.

Znamená to, že Slováci si uvedomujú význam odkazu tohto štátnika, diplomata aj vojaka z Košarísk, napriek jeho krátkej karirére v službách už prvého štátu Čechov a Slovákov.

Pripomeňme si pôsobenie M.R.Štefánika pre vznik samostatného štátu.

V polovici februára 1918 odišiel Štefánik do Talianska. Jeho hlavnou úlohou bolo vybudovanie Česko-slovenskej armády. Talianske vojenské ani politické kruhy mu však neboli naklonené. Vplyvom svojej diplomacie sa mu však nakoniec podarilo prelomiť ľady. Podarilo sa mu pre svoj plán získať jedného z najväčších odporcov, ministra zahraničia S. Sonnina. Aby Štefánik, vtedy už ako plukovník francúzskej armády, zvýšil svoju osobnú agitáciu, vypracoval memorandum, v ktorom zhrnul všetky svoje argumenty a predložil ho Sonninovi a šéfovi gen. štábu generálovi Diazovi v Ríme. Výsledkom bolo, že dňa 21. apríla 1918 Štefánik podpísal s ministerským predsedom Orlandom dvojstrannú zmluvu o vytvorení samostatnej česko-slovenskej armády, ktorá úplne podliehala ČSNR.

Vojsko vyzbrojovalo Taliansko, čo bolo v zmluve dané ako pôžička. Nábor dobrovoľníkov pokračoval a 24. mája 1918 sa pred pomníkom Viktora Emanuela v Ríme konala veľkolepá slávnosť: odovzdávanie plukových vlajok česko-slovenským jednotkám.

V júli roku 1917 preletela svetom správa o vystúpení Česko-slovenských légií v Rusku. Mali už 50 000 príslušníkov a čoskoro sa zapojili do bojov proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Podpísanie mieru medzi sovietskou vládou a Ústrednými mocnosťami v marci 1918 však spôsobilo, že česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo spojenca. To viedlo k demoralizácii vojska a bolo potrebné, aby Štefánik odišiel do Ruska k ohrozeným légiám. Štefánik, ktorý mal už od 20. júna 1917 hodnosť generála, sa teda vybral z Paríža na cestu.

Najprv však navštívil USA, kde spolu s Masarykom a generálom Janinom preberali ďalšie plány. Dňa 24. septembra potom odcestoval do Tokia, kde ale pre opätovné problémy so žalúdkom pobudol až mesiac a cesta na Sibír sa predlžovala. Medzitým už nič nebránilo tomu, aby sa po medzinárodnom uznaní ČSNR mohol tento orgán premeniť de facto na vládu. Stalo sa tak 14. októbra 1918.

Vláda bola trojčlenná.  Masaryk bol ministerským predsedom, Beneš ministrom vnútra a Štefánik ministrom vojny. Krátko nato uverejnil Masaryk aj „Vyhlásenie nezávislosti Česko-Slovenska“, tzv. Washingtonskú deklaráciu. Tá zapôsobila na americkú verejnosť i na prezidenta Wilsona.

Wilson reagoval na návrh prímeria zo strany Rakúsko-Uhorska tak, že po jeho uzavretí majú o budúcnosti monarchie rozhodnúť jej národy samy. A tie sa už rozhodli.

Došlo k vystúpeniu domáceho odboja a 28. októbra k vyhláseniu Československej republiky.

V Ženeve sa uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja na čele s Karolom Kramářom a zahraničnej delegácie vedenej E. Benešom. Dohodli sa na osobe prezidenta: T. G. Masarykovi i novej česko-slovenskej vláde, ktorej predsedom sa stal Karel Kramář, ministrom zahraničia Eduard Beneš, minister vojny M. R. Štefánik a rezort obrany prevzal Václav Klofáč. Zakrátko Nemecko kapitulovalo a vojna sa skončila. Štefánik sa o všetkom dozvedel v Japonsku. Chcel sa hneď vrátiť do Paríža, no najprv chcel splniť svoju úlohu na Sibíri.

Dňa 13. novembra 1918 nastúpil na loď do Vladivostoku. Po príchode chcel dohodnúť s vojenským velením podrobnosti presunu legionárov do vlasti. Okrem toho, vzhľadom na vznik Československej republiky, zrušil Odbočku ČSNR v Rusku a vymenoval Bohdana Pavlů za splnomocnenca česko-slovenskej vlády v Rusku. Z rúk generála Janina prevzal Rad veliteľa Čestnej légie a 25. januára 1919 opustil Rusko a odišiel do Paríža.

Po príchode bolo jeho hlavnou starosťou stiahnutie sibírskych légií a ich odsun do vlasti. Stretol sa preto aj s Georgesom Clemenceaum i maršalom Fochom. V Paríži sa Štefánik zúčastnil aj na práci mierovej konferencie, zaoberal sa budovaním česko-slovenského letectva, mal plány pre zriadenie štátnej správy a podpory vedy v novom štáte.

V máji 1919 odišiel do Talianska. Navštívil tam svoju poslednú lásku markízu Giulianu Benzoniovú, s ktorou si plánoval budúcnosť. Okrem toho urovnával aj spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou a ten sa mal definitívne doriešiť po jeho príchode do Bratislavy.

Na rodnú vlasť sa Štefánik veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca roku1913.  Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campoformido pri Udine do lietadla typu Caproni 450 (č. 11 495), sprevádzaný dvoma talianskymi letcami, poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim a seržantom Umbertom Merlinom, a mechanikom-rádiotelegrafistom Gabrielom Aggiustom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi.

Milan Rastislav Štefánik je pochovaný v mohyle na Bradle, vrcholnom diele architekta Dušana Jurkoviča.

Podobné články

Komentáre