Pred 48 rokmi k nám v noci vpadli okupanti

Vpád inak označovaný aj ako  invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska bol  komunistickou stranou označovaný za vstup spojeneckých vojsk. Operácia mala krycí názov Dunaj.

Do Československa v noci prišli vojská piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko). Vpád znamenal nie len ukončenie demokratizačných tendencií v štáte ale znamenal nasledovnú okupáciu trvajúcu viac ako 30 rokov.

Vojská NDR boli na poslednú chvíľu odvolané priamo z Moskvy. Invázne vojská, ktoré na územie ČSSR vstúpili v noci z 20.na 21. augusta 1968, obsadili väčšinu strategických miest po celej krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna mužov a okolo 5 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.

Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Dubček, Smrkovský, Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu spriatelených krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom avšak čs. armáda na rozkaz prezidenta Svobodu do bojov nezasiahla. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991. Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Rady bezpečnosti OSN.

20. augusta 1968 okolo 23:00 navštívil prezidenta Svobodu sovietsky veľvyslanec Červonenko a oznámil mu, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili česko-slovenské hranice. Operácia sa začala 20. augusta 1968 o 23:20. Najdôležitejším prvkom operácie bol moment absolútneho prekvapenia. Okolo 2:00 ráno pristálo na Ruzyňskom letisku v Prahe dopravné lietadlo Antonov An-12 s výsadkovou jednotkou, ktorá zaistila letisko, na ktorom začali pristávať ďalšie lietadlá s vojakmi a technikou.

Obyvatelia krajiny boli týmto aktom agresie šokovaní, mnohí zastavovali postupujúce jednotky a snažili sa vojakom vysvetliť, že na inváziu nebol žiadny dôvod. Na niektorých miestach obyvatelia strhli označenia ulíc a smerové tabule, aby okupačné sily dezorientovali. Česko-slovenská ľudová armáda, na rozkaz prezidenta Svobodu, nekládla odpor. Jednotky dostali zákaz vychádzania. Z vojenského hľadiska bola operácia uskutočnená perfektne, všetky významné miesta a priestory boli v priebehu dňa obsadené bez boja a s minimálnymi stratami na oboch stranách. Nepodarilo sa však uskutočniť predpokladaný prevrat a nastoliť robotnícko-roľnícku vládu, ktorú by zorganizovali odporcovia reforiem z konzervatívneho krídla KSČ.

Najostrejšie prejavy odporu boli spojené s pokusom sovietskych jednotiek obsadiť budovu pražského rozhlasu. Pri potýčkach v okolí rozhlasu zahynulo 30 ľudí a vyše 300 ich bolo ranených. V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108 Čechov a Slovákov. 29 ľudí prišlo o život na Slovensku, jeden Slovák tiež zahynul pri stretoch okolo budovy rozhlasu v Prahe. Pri prejavoch odporu a niekoľkých útokoch na invázne sily zahynulo 12 sovietskych vojakov (1 dôstojník, 4 poddôstojníci a 7 vojakov), ďalších 87 bolo hospitalizovaných, z toho 25 v dôsledku ozbrojených potýčiek s obyvateľstvom.

Okrem toho zahynulo 86 vojakov pri leteckých a dopravných nehodách. Celkovo však k výrazným ozbrojeným zrážkam nedošlo, čiastočne aj vďaka vyhláseniam Dubčeka a Svobodu pre zachovanie pokoja. Najmä vojaci prvej inváznej vlny, ktorá prekročila hranice v noci z 20. na 21. augusta, boli zaskočení jednaním civilného obyvateľstva, mnohí postupne začínali chápať, že boli oklamaní a vstup na česko-slovenské územie bol nezákonný a nesprávny. Do 20. septembra 1968 5 sovietskych vojakov spáchalo na česko-slovenskom území samovraždu. Sovietske velenie väčšiu časť vojsk prvej vlny v nasledujúcich dňoch vystriedalo čerstvými jednotkami. Tie už nenarážali na prejavy odporu v takej miere ako ich predchodcovia, najmä kvôli postupnému otupeniu a v konečnom dôsledku aj upokojeniu verejnej mienky v krajine.

Invázia mala okamžite za následok veľkú vlnu emigrácie do zahraničia. V nasledujúcom období emigrovalo asi 450 000 ľudí.

Napriek vojenskému úspechu a faktu, že Dubček, Černík a Smrkovský boli zatknutí okupačnými vojskami a odvezení do Moskvy, sa nepodarilo zabrániť uskutočniť mimoriadny XIV. zjazd KSČ v budove Pražskej ČKD. Zjazd žiadal prepustenie zatknutých politikov a odmietal prerušiť reformný proces.

23. augusta odletel Ludvík Svoboda s Gustávom Husákom, Martinom Dzúrom a Bohuslavom Kučerom do Moskvy. Okrem nich sa na rokovania do Moskvy dostavil aj Vasiľ Biľak, Alois Indra a Jan Piller. Rokovania najprv prebiehali niekoľko dní s každým politikom osobitne. Sovietske vedenie pripravilo tzv. moskovský protokol, ktorý mal anulovať výsledok mimoriadneho XIV. zjazdu a splniť požiadavky z Čiernej nad Tisou.

31. augusta Ústredný výbor KSČ v bezvýchodiskovej situácii schválil moskovský protokol, ktorý legalizoval pobyt vojsk a bol začiatkom normalizácie. Predstavitelia reforiem boli postupne odstránení z funkcií, v apríli 1969 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ Gustáv Husák. Z KSČ bolo v nasledujúcich rokoch vylúčených okolo 400 000 ľudí.

Podobné články

Komentáre