Pred 50 rokmi bolo Československo napadnuté cudzími vojskami

V stredu 21. augusta 1968 obsadili cudzie vojská väčšinu strategických miest v Českolsovensku . Do krajiny vstúpili už v utorok 20. augusta pred polnocou a 21. augusta o 2:00 ráno na Ruzyňskom letisku v Prahe pristala prvá výsadková jednotka. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 6 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.

Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. spriatelených krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom avšak čs. armáda na rozkaz ministra Dzúra a potom aj prezidenta republiky Svobodu do bojov nezasiahla. Podpísanie Moskovského protokolu 26. augusta legalizovalo pobyt vojsk, čo následne znamenalo potlačenie česko-slovenského pokusu o socializmus s ľudskou tvárou, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991. Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Bezpečnostnej rady OSN.

Pre akciu, označenú ako operácia Dunaj, vyčlenili jednotky Varšavskej zmluvy o sile 27 divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a 1 leteckú armádu o celkovej sile 200 až 750 000 vojakov s 800 lietadlami, 2 až 6 300 tankami a 2 000 delami a raketometmi. Tieto sily ako celok prevyšovali počtom Československú ľudovú armádu.

Na operácii sa zúčastnilo asi 28 000 poľských a asi 30 000 maďarských vojakov. Účasť východonemeckých vojsk je sporná a najnovšie zdroje potvrdzujú, že tieto vojská nedostali povolenie vyraziť zo svojich nástupných pozícií za hranicami.

Len na Slovenskom území bolo v prvých dňoch okupácie nasadených 48 055 sovietskych, 10 372 maďarských a asi 1000 bulharských vojakov.

Neinformovaní obyvatelia krajiny boli týmto aktom agresie šokovaní, mnohí zastavovali postupujúce jednotky a snažili sa vojakom vysvetliť, že na inváziu nebol žiadny dôvod. Na niektorých miestach obyvatelia strhli označenia ulíc a smerové tabule, aby okupačné sily dezorientovali. Z vojenského hľadiska bola operácia uskutočnená perfektne, všetky významné miesta a priestory boli v priebehu dňa obsadené bez boja a s minimálnymi stratami na oboch stranách. Nepodarilo sa však uskutočniť predpokladaný politický prevrat a nastoliť robotnícko-roľnícku vládu, ktorú by zorganizovali odporcovia reforiem z konzervatívneho krídla KSČ.

Ráno vysielal Československý rozhlas Výzvu všetkým ľuďom Československej socialistickej republiky (Provolání Všemu lidu ČSSR), v ktorom ÚV KSČ označil tento akt za porušenie medzinárodného práva a informoval, že sa tak deje proti vôli ústavných orgánov a bez ich vedomia. Neskôr rozhlas reportoval o prebiehajúcich bojoch. Okolo deviatej rána bolo vysielanie umlčané zvukmi sovietskej pechoty a od 11 hodín pokračovalo vysielanie ilegálne tak, že sa striedavo hlásalo z tajných štúdií po celej krajine. Najostrejšie prejavy odporu boli preto spojené s pokusom sovietskych jednotiek obsadiť budovu pražského rozhlasu. Pri potýčkach v okolí rozhlasu zahynulo 30 ľudí a vyše 300 ich bolo ranených.

V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108 Čechov a Slovákov. 37 ľudí prišlo o život na Slovensku, jeden Slovák tiež zahynul pri stretoch okolo budovy rozhlasu v Prahe. 500 ľudí bolo zranených.

Na budove Univerzity Komenského je pamätná tabuľa s troma menami. Príbeh mladej študentky Danky Košanovej verejnosť pozná. Zomrela následkom streľby Ruského vojaka. Menej známe sú tragické príbehy Stanka Siváka a  Janka Holíka, rovnako uvedených na pamätnej tabuli. Aj ich zasiahli strely zo samopalu. Stanko Sivák  bol robotník z Bojníc a  prišiel protestovať proti vstupu cudzích vojsk na naše územie. V čase streľby priskočil, aby zachytil padajúcu študentku Danku Košanovú. Dávka zo samopalu zranila spolu piatich ľudí. Tretí, smrteľne zranený bol otec štyroch detí, lodný kapitán ČSPD Ján Holík. Druhú pamätnú tabuľu máme pri hlavnej pošte, kde  bol zastrelený iba 16 ročný Peter Legner z Bratislavy.

Okrem toho zahynulo 86 vojakov pri leteckých a dopravných nehodách. Celkovo však k výrazným ozbrojeným zrážkam nedošlo, čiastočne aj vďaka vyhláseniam Dubčeka a Svobodu pre zachovanie pokoja.

Najmä vojaci prvej inváznej vlny, ktorá prekročila hranice v noci z 20. na 21. augusta, boli zaskočení správaním civilného obyvateľstva, mnohí postupne začínali chápať, že boli oklamaní a vstup na česko-slovenské územie bol nezákonný a nesprávny. Do 20. septembra 1968 päť sovietskych vojakov spáchalo na česko-slovenskom území samovraždu. Sovietske velenie väčšiu časť vojsk prvej vlny v nasledujúcich dňoch vystriedalo čerstvými jednotkami. Tie už nenarážali na prejavy odporu v takej miere ako ich predchodcovia, najmä kvôli postupnému otupeniu a v konečnom dôsledku aj upokojeniu verejnej mienky v krajine.

Invázia mala okamžite za následok veľkú vlnu emigrácie do zahraničia. V nasledujúcom období emigrovalo asi 450 000 ľudí.

foto: z novín Spojeného vydania 27.augusta 1968

Podobné články

Komentáre