Pred 95 rokmi skončila „Veľká vojna"

Pred 95 rokmi sa skončila Veľká vojna. Najväčšia, akú svet dovtedy poznal. Nepredstaviteľná kataklizma, ktorá sa právom považuje za koniec sveta. Po nej už nič nebolo také ako predtým. Svet sa zmenil geograficky, politicky, morálne i hodnotovo.

Osamotené Nemecko 11. novembra 1918 o piatej hodine ráno podpísalo prímerie v železničnom vagóne v Compiègnskom lese. Prímerie začalo platiť o 11.hodine toho dňa, čím sa skončila prvá svetová vojna.

Prvá svetová vojna sa často označuje ako prvá „totálna vojna“, a to pre jej tragické následky. V priebehu štyroch vojnových rokov sa použili nové zbrane, rozpadli impéria, obrovské oblasti utrpeli nevyčísliteľné škody a zahynuli milióny ľudí. Po roku 1919 sa v Paríži zišli spojenci, aby rozhodli o mierovom vysporiadaní.

Mierové zmluvy boli predovšetkým výsledkom rokovaní prezidenta USA Woodrowa Wilsona, britského premiéra Davida Lloyda Georga a francúzskeho premiéra Georgea Clemenceaua. Spoločne sa nazývali „veľká trojka“. Konečné vysporiadanie pozostávalo z niekoľkých zmlúv:
1. Versailleská zmluva s Nemeckom (28. jún 1919): odstúpenie všetkých kolónií;
 obmedzenie ozbrojených síl na 100 000 mužov, zákaz ťažkého delostrelectva, tankov, lietadiel, ponoriek a vojnových lodí; okupácia ľavého brehu Rýna na 15 rokov;  50 km demilitarizované pásmo na pravom brehu Rýna;  odstúpenie asi 1/7 územia a 1/10 obyvateľstva; reparácia(náhrady vojnových škôd)
2. Zmluva zo Saint-Germain-en-Laye s Rakúskom (10. september 1919):  oddelenie Maďarska od Rakúska;  odstúpenie južného Tirolska až po Brenner Taliansku; uznania nezávislých štátov- Československa, Poľska, Maďarska Juhoslávie;  obmedzenie ozbrojených síl(okrem iného) na 30 00 mužov; reparácie.
3. Zmluva z Neuilly s Bulharskom (27. november 1919): odstúpenie pobrežných častí Trácie Grécku.
4. Tranonská zmluva s Maďarskom (4. jún 1920): odstúpenie Slovenska Československu;
 odstúpenie Transylvánie Rumunsku; odstúpenie Banátu Juhoslávií.
5. Sevrenská zmluva s Tureckom (10. august 1920):  medzinárodná kontrola a správa úžin;  obmedzenie ozbrojených síl (okrem iného) na 50 000 mužov;  územné ústupky.

Na územiach, o ktoré prišli porazené krajiny, sa vytvorili menšie štáty. Poľsko sa rozšírilo o oblasti odobraté Nemecku a Rusku. Zjednotením Srbska, Slovinska, Chorvátska, Bosny a Čiernej hory sa vytvoril viacnárodný štát Juhoslávia. Litva, Lotyšsko, Estónsko a Fínsko, bývalé provincie Ruskej ríše, získali nezávislosť.

Posledný z Wilsonových 14 bodov navrhoval vytvorenie Spoločnosti národov, svetovej organizácie krajín na posilnenie medzinárodného práva, ochranu pred budúcimi vojnami a zabezpečenie nezávislosti štátov. Senát USA však žiadal, aby sa Amerika izolovala od európskych záležitostí a odmietol povoliť vstup USA do tejto spoločnosti. Bez vojnovej a ekonomickej sily USA bolo Spoločnosť slabá. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia sa schádzalo 42 krajín na výročných zasadnutiach. Spoločnosť však nedokázala presadiť svoju vôľu proti agresívnym krajinám.

Mnoho ľudí pociťovalo nespokojnosť s povojnovým usporiadaním. Nemci odmietli dodatok o ich vine za rozpútanie vojny, kým na druhej strane víťazné krajiny ako Taliansko a Japonsko mali pocit, že ich nedostatočne odmenili. Vládnuce monarchie sa po porážke rozpadávali. Roku 1918 zvrhli nemeckí socialisti kráľa z rodu Hohenzollernovcov. Tureckú a rakúsku monarchiu nahradili republiky. V krajinách bez demokratickej tradície sa vytvorili síce demokratické vlády, no často nedokázali účinne viesť svoje krajiny. V takomto ovzduší sa stávali populárnymi extrémne politické teórie, ako boli komunizmus a fašizmus. Vojna oslabila aj víťazné mocnosti. Británia si už nedokázala udržať svoje impérium. V Írsku, ktoré bolo súčasťou Británie od roku 1801, sa vyhrotil boj proti britskej nadvláde. V jeho južnej časti vznikla roku 1921 samosprávna kolónia.

Bezprostredne po vojne trpeli obyvatelia Belgicka, Nemecka a Rakúska ohromným nedostatkom potravín. V dôsledku toho mnoho ľudí umrelo od hladu. Roku 1919 zomreli v celej Európe aj milióny ľudí v rozsiahlej chrípkovej epidémií. Trvalejším dôsledkom vojny bola finančná neistota v Európe. Vojna sa financovala z obrovských pôžičiek a niektoré vlády tlačili ďalšie a ďalšie peniaze, aby splatili svoje dlhy. Viedlo to k inflácií, lebo vytlačené peniaze neustále strácali svoju hodnotu a tovary draželi. Vlády sa museli sústrediť na splácanie dlhov a ožívanie ekonomík. Preto im zostávalo len málo na sociálne dávky pre veteránov z vojny, nezamestnaných a rodiny, ktoré utrpeli ujmu.
Pri toľkých mužoch na fronte sa ženy čoraz väčšmi zapájali do práce mimo svojich domovov. Niektoré aj po vojne zostali pracovať v továrňach a na farmách, kde dokázali, že sú prinajmenšom natoľko schopné a pracovité ako muži. Na mnohých miestach tým pomohli odstrániť odpor voči predstave ženy pracujúcej v politike, priemysle a vôbec zapojenej do pracovného procesu. V Nemecku, Británií a USA čoskoro po vojne získali ženy volebné právo. V iných krajinách, napr. v Taliansku a Francúzsku, si naň museli počkať ešte dlhšie.
Počas vojny bolo pre vlády dôležité, aby si zachovali dobré vzťahy s robotníkmi. Každý nepokoj v priemysle by bol znížil schopnosť krajiny zabezpečiť dodávky na front. V dôsledku toho združenia robotníkov, tzv. Odbory, silneli a tento vývoj pokračoval aj po vojne. Roku 1926 britské odbory viedli šesťdňový generálny štrajk. Hoci vláda zamietla ich požiadavky, tento počin vohnal krajinu so výnimočného stavu.

Po boľševickej revolúcií v Rusku, páde cisárstva v Nemecku a rozpade rakúsko-uhorskej monarchie vznikla otázka: aký typ politického režimu sa presadí v nových a starších európskych štátoch?
Spočiatku sa zdalo, že demokracia zvíťazila, ale jej slabé korene v krajinách strednej a východnej Európy čoskoro zmenili chod vecí.
Cez vojnu prejavili mnohé európske národy túžbu po nezávislosti.
Všetci by boli chceli mať svoj štát, ale Wilsonove idealistické predstavy narazili na neriešiteľné problémy spojené s vytýčením hraníc na územiach, ktoré obývali príslušníci viacerých národov. Tak sa aj Československo stalo v menšej miere presne tým, čo vo väčšej bolo Rakúsko-Uhorsko : mnohonárodným štátom, kde okrem Čechov a Slovákov žili aj Nemci, Maďari, Rusíni a Poliaci. Obyvateľmi Juhoslávie sa stali Slovinci, Bosniaci, Chorváti, Srbi, Taliani a Albánci. Mnohí Ukrajinci a Rusi žili vo východnom Poľsku. Etnické menšiny boli tak roztrúsené v mnohých oblastiach strednej Európy. Na ich záujmy sa často neprihliadalo, a tak boli neustále zdrojom napätia a latentných konfliktoch, ktoré mohli prepuknúť aj po najmenšom incidente či nedorozumení.
K tomu všetkému sa pridružovali hospodárske a finančné problémy. Vojna pohltila značné sumy a hospodárstvo sa muselo prispôsobiť mierovým časom. Nové hranice rozdelili bývalé ekonomické celky. Víťazné mocnosti nútili porazených platiť reparácie. Mierové nádeje sa skôr či neskôr ukázali klamlivé. Hospodárstvo sa ťažko rozbiehalo, šírila sa nezamestnanosť a inflácia. USA ako veritelia svojich európskych spojencov žiadali splácanie pôžičiek, z čoho vznikli nekonečné ťahanice. Napriek tomu sa európske krajiny vôbec nepokúsili spoločne riešiť tieto obrovské ťažkosti.

Podobné články

Komentáre