4.januára si pripomína úmrtie významného verejného činiteľa, cirkevného hodnostára I náboženského spisovateľa Samuela Zocha.
Narodil sa 18. decembra 1882 v Cerove. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici (1893-1897) a neskôr v Šoproni. Tu začal študovať teológiu, ktorú absolvoval vo Viedni v roku 1905. Po skončení štúdia sa stal kaplánom v Novom Sade, pôsobil aj ako administrátor v Kysáči. V roku 1907 bol zvolený za farára v Modre (po smrti svojho strýka Pavla Zocha), kde bol inštalovaný 6. januára 1908. Tu nadviazal na pôsobenie svojho strýka, prevzal správu evanjelického sirotinca a postaral sa o vybudovanie jeho novej budovy, ktorú projektoval Dušan Jurkovič a pre ktorú organizoval zbierky.
Už ako študent bol známy svojimi národne orientovanými článkami, spolupracoval s národne orientovanou mládežou a študentskými spolkami. Počas pôsobenia v Modre sa ako redaktor časopisu Stráž na Sione zastával slovenských učiteľov, ktorí boli v čase maďarizácie často predmetom trestného stíhania. Jeho fara v Modre sa stala centrom cirkevného, ale i národného a politického diania. Medzi jeho priateľov patrili Štefan Krčméry, Kornel Stodola, Milan Ivanka, Martin Rázus. Udržiaval korešpondenciu s Milanom Hodžom, Matúšom Dulom, Antonom Štefánkom. Počas prvej svetovej vojny sa modranskej fare skoncipovali základné články Martinskej deklarácie a budúceho politického usporiadania Slovenska. V roku 1918 sa stal členom SNR.
Po vzniku ČSR pôsobil v rokoch 1918-1919 najskôr ako správca SNR pre Bratislavu a okolie, neskôr ako župan a vládny komisár Bratislavskej župy a mesta Bratislavy. Ako prvý slovenský župan bratislavskej župy a mesta Bratislavy sa zaslúžil o usporiadanie národnostných pomerov, riadny chod zásobovania a výroby, zriaďoval a podporoval kultúrne a školské inštitúcie. Zaslúžil sa o zaistenie Žitného ostrova pre ČSR.
Roku 1919 sa vzdal županského úradu pre nesúhlas s niektorými krokmi vlády. Veľkú pozornosť venoval aj školstvu a presadzoval názor, že vyučovací proces sa nesmie zastaviť, aj keby deti mali učiť maďarskí učitelia. Tým sa dostal do sporu so školským referátom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, čo ho v lete 1919 viedlo k podaniu demisie.
Bolo to tiež v čase, im zomrel na tetanus jediný syn vo veku 8 rokov.
Začal sa venovať cirkevným záležitostiam. Od roku 1919 bol administrátorom biskupstva a od roku 1922 biskupom Západného dištriktu evanjelickej cirkvi. Bol členom agrárnej strany, ktorú zastupoval ako poslanec v Národnom zhromaždení v rokoch 1925-1928.
Vo funkcii biskupa sa pričinil o založenie evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave. Osobitnú pozornosť venoval mládeži, bol organizátorom Zväzu evanjelickej mládeže. Bol priekopníkom ekumenizmu a propagátor sokolstva na Slovensku. Zaslúžil sa o novú koncepciu školskej politiky. Ako správca sirotinca sa staral o výchovu sirôt (postaral sa o výchovu a štúdium básnika Jána Smreka). Bol autorom mnohých článkov a statí s cirkevnou a svetskou tematikou. Zúčastnil sa viacerých svetových konventov a konferencií.
Zomrel 4. januára 1928 v Bratislave vo veku 45 rokov, no pochovaný je v Modre.