Reformátor Jozef II. na konci života pochyboval

Dnes si pripomíname 275 rokov od narodenia cisára Jozefa II. Syna Márie Terézie a príslušníka habsbursko-lotrinskej dynastie, jedného z najschopnejších a najvýznamnejších habsburských panovníkov. Jeho reformy boli často v rozpore s predstavami jeho matky, no mali za cieľ  modernizáciu monarchie, posilnenie jej obranyschopnosti a  priblíženie sa vyspelým krajinám západnej Európy. Postupnou centralizáciou štátnej správy oslaboval najmä štátnu suverenitu Uhorska, obmedzoval právomoci starých šľachtických úradov a inštitúcií, niektoré, ako stolice úplne zrušil.

Keď sa Jozef narodil ako štvrté dieťa svojej slávnej matky, jeho dvaja súrodenci už boli mŕtvi.
Jozef II.mal  prísny režim. Vstával ráno o 6.45, nasledovali modlitby a obliekanie. O 7.45 raňajky o ôsmej začínalo jeho vyučovanie. Do pol desiatej sa učil po latinsky, potom mal štvrťhodinovú prestávku, do pol jedenástej sa venoval histórii a nemeckému čítaniu, po krátkej prestávke mal praktické písanie, potom ho čakal obed a konverzácia. Popoludní sa až do pol šiestej venoval geografii, latinčine a histórii. Potom sa modlil ruženec a o pol siedmej mal hudobné lekcie, ktoré sa pravidelne striedali s hodinami tanca. O ôsmej sa jeho vyučovanie skončilo, do pol deviatej večeral a do štvrť na desať mohol hrať biliard. Poslednú polhodinku pred spaním venoval modlitbám a o trištvrte na desať bol už v posteli. Trikrát do týždňa chodil do jazdeckej školy a v nedeľu a cez sviatky sa venoval čítaniu.

Jeho sluhovia mali inštrukcie, podľa ktorých si musel umývať tvár a ruky ráno a večer, nohy raz do týždňa. Vždy v utorok a piatok po raňajkách mu dentista chodil čistiť zuby.

Jozef bol tvrdohlavé dieťa, radšej hladoval, než by odprosil alebo urobil to, čo od neho žiadali. Bol však veľmi nadaný a šikovný. Už ako šesťročný vedel čítať a písať v niekoľkých jazykoch a neskôr ako panovník dokonca ovládal aj češtinu.

V láske nemal šťastie. Jeho život ovplyvňovala Mária Terézia, ktorá mu v rámci svojej svadobnej politiky dohodla ako prvú manželku vnučku Ľudovíta XV. Izabelu Parmskú.  Izabela bola vzdelaná, čítala filozofov a hrala na husliach. Bola to nekonvenčná žena odmietajúca protokol, do kostola chodila zriedka a mala mimoriadne priateľský vzťah s manželovou sestrou Máriou Kristínou, ktorá sa neskôr v Bratislave vydala za Alberta Sasko-tešínskeho. Jozef svoju ženu miloval, ale ona jeho city veľmi neopätovala. Izabela niekoľkokrát potratila, až napokon po dvoch rokoch manželstva porodila dcéru Máriu Teréziu. Po roku ju čakal ďalší pôrod, počas neho však dcérka Mária Kristína zomrela. Krátko potom dostala Izabela kiahne, ktorým podľahla.

Jozef nemal chuť na ďalšie manželstvo, no jeho matka ho donútila. Roku 1765 si teda zobral druhostupňovú o dva roky staršiu sesternicu Máriu Jozefínu Bavorskú. Vôbec ho nepriťahovala, dokonca ju považoval za škaredú. Jozef odmietal plniť manželské povinnosti a bolo jasné, že s potomkom to bude horšie. Panovník udržiaval krátkodobé známosti, dokonca aj s prostitútkami, a jeho lekárske záznamy prezradili, že sa niekoľkokrát nakazil kvapavkou.

Aj druhá manželka zomrela na kiahne, dva roky po svadbe. Aj jeho jediná dcéra Mária Terézia z prvého manželstva o tri roky neskôr zomrela ako osemročná  na zápal pľúc. Viac sa neoženil.

S matkou nemal Jozef veľmi dobrý vzťah. Ich vzťah bol poznačený konfliktami, hlavne pre spôsob vládnutia a politické názory. Dobre vychádzal s otcom, ktorého predčasná smrť ho zasiahla. Jozef II. často cestoval po krajine. Samozrejme inkognito ako gróf Falkenstein, dobové karikatúry ho zobrazovali ako cisára vládnuceho z poštového kočiara.

Jozef II. bol reformátorom. Rozhodol sa zreformovať systém vládnutia i výkonu správy štátu. Do nových úradov, ktoré podliehali panovníkovi, menoval vzdelaných, moderne zmýšľajúcich, často nešľachtických úradníkov. Položil tak základy byrokracie v Uhorsku. Na škodu Bratislavy, nechal preniesť do Budína viaceré ústredné uhorské úrady. Zrušil tiež nevoľníctvo, vďaka čomu získali roľníci veľkú mieru osobnej nezávislosti od zemepánov. Podnecoval aj osvetu medzi roľníkmi, pestovanie nových druhov plodín, zavádzanie novej techniky v poľnohospodárstve či zakladanie manufaktúr.

Na miesto latinčiny sa úradným jazykom stala nemčina. Zároveň podporoval pestovanie materinských jazykov a rozvoj národných kultúr. Tolerančným patentom (1781) zaručil náboženskú a ľudskú slobodu protestantov a pravoslávnych. Viaceré dovtedajšie práva cirkvi odovzdal štátu (napríklad tlačový dozor). Zrušil veľkú časť kláštorov, v Bratislave zriadil generálny seminár, v ktorom sa budúci katolícki kňazi vzdelávali v osvietenskom duchu, osvojovali si poznatky z prírodných vied, pestovali materinské jazyky.

Zo seminára vyšla i prvá generácia slovenských obrodencov – Bernolákovcov.  Politika Jozefa II. smerovala k postupnému odstráneniu výsad šľachty a k rozšíreniu občianskych slobôd. Preto sa šľachta cítila byť ohrozená. Jozef II. okrem iného zlepšil postavenie židov v krajine, založil kataster, zreformoval trestné právo, založil sieť nemocníc a pôrodníc, zriadil vo Viedni blázinec a zaviedol povinnú školskú dochádzku. Katolícka cirkev od neho dostala roku 1783 „darček“ v podobe zrušenia 738 kláštorov. Rády, ktoré sa nezaoberali vzdelávaním, zdravotníctvom alebo vedou, zrušil. Z ich majetkov financoval nové farnosti, školy a opateru starých kňazov. Do výchovy bohoslovcov zainteresoval štát, keď zrušil biskupské a zriadil dva štátne generálne semináre. Jeden z nich bol na Bratislavskom hrade.

Jedna z jeho reforiem poriadne ublížila vtedajšej Bratislave, ktorá bola hlavným mestom Uhorska a korunovačným mestom uhorských kráľov. Z jeho rozhodnutia prestal byť Prešporok roku 1783 hlavným mestom Uhorska a centrálne úrady z neho presunuli do Viedne a Budína. Radosť nemali ani v Trnave, keď tamojšiu univerzitu, ktorú roku 1635 založil ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň, v roku 1777 presťahoval do Budína a univerzitu v Košiciach dokonca zrušil.

Na rozdiel od svojej matky sa v Prešporku nemienil dať korunovať. Preto ho uhorská šľachta posmešne volala királyi kalap – kráľ klobúk. Akoby chcel všetko robiť inak ako jeho matka. Mária Terézia Bratislavu milovala, často sem jazdila. Založila tu aj prvý verejný park v strednej Európe- Aupark, dnešný Sad Janka Kráľa. Viedenčania si na také čosi museli počkať. Verejný park im venoval až Jozef II., keď dal po smrti Márie Terézie sprístupniť Práter.

Panovník podporoval umenie, mal rád hudbu. Na jeho dvore pôsobil ako dvorný skladateľ Antonio Salieri a komponoval tam aj geniálny Mozart. Na podporu nemeckého umenia si uňho objednal operu v nemčine Únos zo Serailu. Panovník bol pracovitý a vychádzal z predpokladu, že keď je poddaný zdravý a spokojný, je pre krajinu prospešnejší. Chcel, aby boli ľudia šťastní, ale podľa jeho predstáv. Uhorskej šľachte siahol na priveľa výhod a urobil to prirýchlo, aj preto jeho úsilie neskôr stroskotalo. Počas svojej vlády vydal neuveriteľných šesťtisíc výnosov a nariadení!

Začiatkom roka 1790 už Jozef chápal, že jeho reformy jednoducho neprežijú. Žil vo viedenskom paláci osamelý, s podlomeným zdravím a prepracovaný. Vedel, že jeho ríša je oslabená a hrozí jej rozpad, a on sám je viac ako nepopulárny. Zatrpknutý panovník 30. januára formálne zrušil takmer všetky svoje reformy v Uhorsku. Z tých najdôležitejších zostali v platnosti len Tolerančný patent a Patent o zrušení nevoľníctva. Nemal ani štyridsaťdeväť rokov, keď 20. februára 1790 nečakane zomrel na tuberkulózu.

Pochovali ho vo Viedni v kapucínskej krypte, kde spočívali ďalší Habsburgovci i jeho manželky, a na náhrobný kameň si dal vyryť nápis: Tu odpočíva Jozef II., ktorý vo všetkom, čo robil, zlyhal.

Podobné články

Komentáre