Druhý sviatok vianočný je tiež dňom svätého Štefana.
Sviatok sv. Štefana sa na Východe spomína už od 4. storočia, na Západe je známy od začiatku 5. storočia. Jeho úcta sa značne rozšírila, keď v roku 415 kňaz Lucián našiel v Jeruzaleme jeho relikvie a časť z nich putovala do mnohých krajín a chrámov.
Na mnohých miestach vznikli chrámy zasvätené tomuto svätcovi. Len v Ríme ich bolo v stredoveku 35. S týmto sviatkom sa kedysi viazali mnohé ľudové zvyky.
Skutky apoštolské charakterizujú sv. Štefana slovami: „plný milosti a sily, konal divy a veľké znamenia medzi ľudom“. Na inom mieste sa hovorí: „ale nemohli odporovať múdrosti a Duchu, ktorý z neho hovoril...“ a zasa na inom: „a jeho tvár sa im javila ako tvár anjela“. Štefan bol plný milosti a sily.
Podľa knihy Nového zákona Skutky apoštolov, bol Štefan ukameňovaný pre vieru v Ježiša Krista.
Svätý Štefan je uctievaný v katolíckej cirkvi, pravoslávnej cirkvi aj anglikánskej cirkvi. Sviatok sv. Štefana sa v západnej cirkvi slávi 26. decembra, hneď po vianočných sviatkoch. V byzantskom obrade (v gréckokatolíckej i pravoslávnej cirkvi) sa slávi o deň neskôr – 27. decembra.