Sviatok žien a žiaden prežitok

8. marca si pripomíname Medzinárodný deň žien. Jasne že iný ako v časoch socializmu, kde dominovali podnikové oslavy s rozdávaním karafiátov, utierok, uterákov a požívaním alkoholu najmä mužskou časťou zamestnancov.

Po roku 1989 bol tlak na elimináciu tohto sviatku a jeho nahradenie Dňom matiek v máji. Mnohí, najmä mladší sa pýtajú, či si MDŽ máme pripomínať aj dnes. Odpoveď je jednoduchá, mali.

Nie každá žena má možnosť byť matkou a predsa si zaslúži  úctu.  Mali by sme si ho pripomínať najmä tak, ako vznikol. Ako deň, kedy máme hovoriť o  postavení žien v spoločnosti, pracovnom procese,  o rovnoprávnosti. V tento sviatok by sme si mali uvedomiť, že snahy žien o rovnoprávne postavenie nie sú nové a tiež to, že mnohé snahy žien sa každými voľbami dostávajú do „zóny ohrozenia“. Napríklad právo ženy na slobodné rozhodnutie  byť matkou, právo na antikoncepciu, rovnoprávnosť v zamestnaní, či odmeňovaní, otázka domáceho násilia sa stáva silnou témou najmä v súvislosti s Istanbulským dohovorom..

Korene MDŽ siahajú až do roku 1857, v ktorom 8. marca začali verejne protestovať robotníčky textilných fabrík v New Yorku za zlepšenie svojich pracovných podmienok a vyššiu mzdu. Verejný protest umlčala polícia. Demonštrácie žien na konci zimy, tradične v nedeľu, sa najskôr odohrávali v USA na popud Socialistickej strany USA. Ženy boli stále znevýhodňované, nemali dokonca ani hlasovacie právo. Preto sa rozhodli štrajkovať. Veľké zhromaždenie za volebné právo žien sa konalo 8. marca 1908 v New Yorku, keď ich mestom pochodovalo takmer 15-tisíc. Protesty boli úspešné a pracujúcim ženám sa podarilo vybojovať niekoľko výhod. Najdôležitejším úspechom bolo získanie hlasovacieho práva, 8-hodinový pracovný čas a zlepšenie postavenia.

Ani ženy zo zvyšku sveta na seba nenechali dlho čakať. Po rokovaní II. Medzinárodnej konferencie socialistických žien v roku 1910 v Kodani nemecká socialistka Clara Josephine Zetkinová navrhla, aby sa zaviedol Medzinárodný deň žien na uznanie ich boja za práva žien všade vo svete. Zástupkyne 17 štátov tento sviatok uznali za medzinárodný. Ako dátum osláv sa stanovili 8. marec, ako pripomienka štrajku newyorských krajčírok z textilných tovární z roku 1908. 
V roku 1911 sa k pripomienke MDŽ pripojili ženy v Rakúsko-Uhorsku, Nemecku a Švajčiarsku. 

Ďalšou významnou udalosťou bol 25. marec 1911, kedy skupina robotníčok, demonštrujúca v newyorskej textilke, zahynula pri požiari. Nepodarilo sa im uniknúť včas, lebo boli zatvorené dvere, aby robotníčky nevychádzali von pred koncom pracovného času. 
V roku 1913 sa začal tento deň pripomínať aj v cárskom Rusku. Neskôr, 8. marca 1917, vyšli v Petrohrade do ulíc aj ruské robotníčky, aby začali generálny štrajk. O pár dní cár abdikoval a Dočasná vláda Ruska dala ženám volebné právo. Vtedy posledná nedeľa pripadla na 23. február v juliánskom kalendári, teda na 8. marca gregoriánskeho kalendára. Odvtedy sa myšlienka sviatku MDŽ rýchlo rozširovala a nadobudla inú dimenziu. Jeho obsah sa prikláňal raz na politický a feministický protest, inokedy po apolitickú socialistickú obdobu Dňa matiek. Pred prvou svetovou vojnou požadovali ženy predovšetkým volebné právo, osemhodinový pracovný čas a zlepšenie zákonodarstva.

Medzinárodný deň žien sa dostal do povedomia aj u nás doma. Oslavy sa konali aj na Slovensku, dokonca ešte pred prvou svetovou vojnou. Počas nej bol však sviatok zakázaný a na niekoľko rokov tak zanikol. K obnove došlo až v roku 1921. V nasledujúcich rokoch boli iniciátorkami osláv práve komunistické ženy. Protestovali a vyzdvihovali socializmus, na druhej strane žiadali zvrhnutie kapitalizmu. Zo sviatku sa stala istým spôsobom každoročná revolučná akcia na podporu socialistického zmýšľania. Hlavnými témami bol boj proti nezamestnanosti, biede, hladu, snahy za rovnoprávnosť a lepšie podmienky nielen pre ženy, ale aj ich deti.

Po 2. svetovej vojny a nástupe socializmu bol sviatok MDŽ podporovaný vládou. Slúžil predovšetkým ako propaganda a bujaré oslavy na pracoviskách mali predovšetkým politické zákulisie. Ženy sa mohli angažovať v kultúre, vzdelanostnej, ekonomickej, spoločenskej i sociálnej sfére, ale až na výnimky neobsadzovali žiadne vedúce pozície.
Ženy dostávali na pracoviskách karafiáty, uteráky či iné doplnky do domácnosti (napríklad na Kube pri príležitosti MDŽ podaroval Fidel Castro každej rodine tlakový hrniec). Tým ženy dostávali signál, že napriek svojim právam im patrí miesto hlavne v kuchyni.

Keď OSN v roku 1977 vyhlásila MDŽ za oficiálny sviatok, vyzvala každú krajinu na svete, aby venovala jeden deň v roku na oslavy práv žien a medzinárodného mieru. Valné zhromaždenie OSN požiadalo všetky štáty sveta, aby sa usilovali vytvoriť priaznivé podmienky na odstránenie diskriminácie žien a na ich plnú účasť na spoločenskom rozvoji na základe rovnosti.

Po novembrovom prevrate sa stal sviatok terčom posmechu a znevažovania. Popri Dni matiek bol prezentovaný ako zbytočný a nepotrebný. Opäť sa stal predmetom politického boja a ideologizovania. Pritom jeho pôvodný cieľ smeroval k niečomu inému. O čom mnohí muži v politických špičkách neradi počúvajú. A je to tŕňom v oku aj extrémnym katolíkom, ktorí vidia úlohu ženy najmä v rodine, pri rodení detí.

Napriek jeho rozporuplnej minulosti poznačenej socialistickou ideológiou si ženy zaslúžia úctu a predovšetkým rovnoprávnosť vo všetkých smeroch. V mnohých pozíciách ženy stále chýbajú, alebo tvoria skôr výnimky. Majú tiež vo všeobecnosti i 1/3 nižšie mzdy než muži.

Ženám po 8 hodinovej pracovnej smene povinnosti nekončia. Starajú sa o domácnosť, deti, starých rodičov. Nakupujú, varia, perú, žehlia, vychovávajú deti, odvádzajú ich do škôlky, školy, na krúžky, opatrujú rodičov, venujú sa dobrovoľníctvu a mnohým ďalším činnostiam bez nároku na odmenu. Pracujú teda nie len v zamestnaní ale aj doma. No  výšku ich dôchodku to neovplyvňuje.

Máme si teda pripomínať  8. marec? Iste. Veď ani po 160 rokoch mnohé ženy nemajú svoje práva.

Zdroj: Živena

Podobné články

Komentáre