Turci pri Viedni dostali na frak

Písal sa 11.september 1683 a Viedeň obliehali turecké vojská. Schyľovalo sa k bitke, ktorá ukončila 300 ročné súperenie medzi centrálnou Európu a Osmanskou ríšou.

Všetko to začal sultán Mehmed IV., ktorý v roku 1671 vyhlásil svätú vojnu Poľsku. Dôvodom bola možnosť kontrolovať Dunaj a obchodné cesty, ale aj náboženské dôvody, šírenie viery.

Na strane Turkov stál Imrich Tököly, ktorý mal záujem stať sa kráľom Horného Uhorska. Turci ho finančne podporovali a tak vojensky oslabovali Viedeň.

Turci v rámci príprav uskutočnili dovtedy nevídanú logistickú prípravu. Stavali a opravovali cesty a mosty, zriadili centrálne sklady munície a proviantu. Až do konca presunu vojsk nikdy nevedel, kam vojská zaútočia.

Obliehanie sa začalo 14. júla 1683, keď k Viedni dorazila hlavná turecká armáda. Osmanská armáda v počte približne 138 tisíc mužov, z ktorej asi 50 tisíc boli skúsení tureckí vojaci, zvyšok boli vojaci rôznych národností ako Rumuni, Moldavci, krymský Tatári.

Historici sa nazdávajú, že Kara Mustafa chcel získať mesto neporušené pre seba a svoje bohatstvo. Pod hradbami nariadili kopať tunely, do ktorých postupne ukladali okolo päťtisíc súdkov s pušným prachom

Rakúšania sa tomu snažili čeliť tým, že kopali vlastné tunely a znemožnili tak ukladanie veľkého množstva strelného prachu v podzemných dutinách. Dochádzalo tak aj k podzemným súbojom. Obliehanie prakticky odrezalo viedenských obrancov od zásobovania potravinami. Okolie Viedne bolo nebezpečné, nastal hlad, šírila sa epidémia, studne boli zamorené a mŕtvych nebolo kde pochovávať.

Počet obrancov Viedne sa znížil z počiatočných 18 tisíc na menej než 5 tisíc vojakov.

Na pomoc prišlo 18 500 rakúskych vojakov, 19 000 Frankov, Bavorov, Bádenčanov a Švábov, 9000 Sasov a nakoniec poľské vojsko.

Napriek medzinárodnému zloženiu a krátkej dobe, iba šiestich dní, bola efektívne vytvorená štruktúra velenia, ktorej ťažisko zodpovednosti nesporne ležalo na poľskom kráľovi a jeho ťažkej elitnej jazde. Motivácia bola vysoká, pretože táto vojna nemala dobyvačný charakter tak ako to bývalo obvyklé, pre záujmy kráľa, ale pre náboženskú vieru.

V deň bitky, pred východom slnka v Leopoldovej kaplnke (dnes Kostol sv. Jozefa z roku 1629) slúžil taliansky pápežský legát Marek z Aviana s veliteľmi na Kahlenbergu omšu, na ktorej miništroval kráľ Sobieski.

Bitka začala ráno 12. septembra o 4 hodine, ešte skôr ako boli nasadené všetky jednotky. Rakúska armáda bola rozostavená na ľavej strane, nemecké sily v strede, Poliaci napravo.

Turecké straty v bitke predstavovali približne 15 tisíc padlých, päťtisíc zranených a päťtisíc zajatých. Habsbursko-poľské sily cez štyritisíc padlých, dvetisícpäťsto zranených. Turci si počas ústupu našli čas, aby všetkých zajatcov s výnimkou niekoľkých šľachticov, ktorých zajali pre výkupné povraždili. Bitka trvala asi 12 hodín, jedenásť a pol hodiny prebiehalo delostrelecké ostreľovanie a útok Sobieskeho vojsk trval iba pol hodiny.

Napriek tomu, že mal celé mesiace na prípravy, zverili Turci útok Tatárom, ktorí neboli úplne stotožnení s tureckými záujmami.

Mustafa ponechal tiež strategicky dôležité mosty bez obrany a umožnil tak presun kombinovanej habsbursko-poľskej armáde, ktorá prišla Viedni na pomoc. Kritici tohto názoru hovoria, že to bol práve Kara Mustafa, a nie krymský chán, kto bol obviňovaný a zodpovedný za zlyhanie obliehania.

Pápež Inocent XI. povýšil z vďačnosti deň víťazstva, 12.september  na sviatok „Mena Panny Márie.

Prvú kaviareň v kresťanskej časti Európy si otvoril vo Viedni v roku 1685 František Kolschitsky, poľský zved a svetobežník. Bola umiestnená v Domgasse, neďaleko Dómu Sv.ŠTefana. Turci údajne zanechali v tábore množstvo vriec s ešte neupraženými bobuľami kávovníka a on jediný vedel ako ich upravovať.

A sú správy, že tu Turci zanechali aj  trúbky,činely a iné hudobné nástroje, čím vznikli v Európe  prvopočiatky dychovej hudby.

Podobné články

Komentáre