Uplynulo 497 rokov od bitky pri Moháči

„29. minulého mesiaca v stredu Jeho Výsosť sa zrazila s Turkom a bitka sa skončila úplnou porážkou našich.“ Takto stručne referoval v septembri roku 1526 listom adresovaným do Ríma pápežský nuncius v Uhorsku, Antonio Giovanni di Burgio, pápežovi Klementovi VII. o katastrofálnom výsledku bitky pri Moháči.

Mestečko Moháč leží na pravom brehu Dunaja asi 15 km od priesečníku dnešných srbsko-chorvátsko-maďarských hraníc. Prečo došlo k bitke práve tu?

Vyplýval to z geografických špecifík terénu, tok Dunaja a močaristé okolie, ktoré mali limitovať mobilitu tureckých oddielov v boji. Aj výdatné augustové dažde rozmočili pôdu a uhorské velenie čakalo, že počas zostupu tureckých šíkov dole svahom sa ich bojová zostava nerovnomerným postupom po rozbahnenej pôde naruší alebo aspoň spomalí.

Pred samotnou bitkou dochádzalo k šarvátkam Uhrov a Turkov. Funkciu najvyššieho veliteľa uhorských vojsk pri Moháči zastával arcibiskup Pavol Tomori.

Ten zorganizoval uhorské jednotky do dvoch sledov. V centre prvého sledu sa nachádzalo 10 000 pešiakov v desiatich radoch a na pravom krídle pod velením Františka Baťániho i na ľavom pod velením Petra Peréniho sa rozmiestnila väčšina ťažkého jazdectva doplnená pechotou. Prvý sled doplnilo na krídlach i medzi krídlami a stredom delostrelectvo. Druhý sled, de facto zálohu, tvorilo v strede viacero radov ťažkej jazdy vrátane kráľa a na krídlach sa rozmiestnili menšie oddiely pechoty i jazdy.

A tak 29. augusta 1526 sa v predpoludňajších hodinách z planiny po svahu smerom k moháčskemu bojisku začali spúšťať prvé turecké oddiely. Ľahká jazda a rumélske jazdné jednotky pašu Ibrahima, nasledované napravo janičiarmi a delostrelectvom. Očitý svedok, kronikár Štefan Brodarič, o tom napísal: „Na signál na útok prvá bojová zostava hrdinsky napadla nepriateľa, vystrelili sme aj z diel, ale útok nespôsobil veľké škody.“ Udatnosť uhorskej armády pri útoku zaznamenal i turecký kronikár Mustafa Dželatzade: „Vtedy sa rady ďaurov pohli... Do pekla patriaci, morálne zvrhlí sa ako tmavý mrak alebo blýskajúci sa oblak naraz vrhli do útoku a dostali sa do stredu bojového priestoru... Centrum armády, asi 60 tisíc ťažkoodených prekliatcov, odetých s koňmi do brnenia (...) tiež zaútočilo na víťazné vojsko islamu...“ Peréniho jazda na ľavom krídle zatiaľ vyčkávala – jej úlohou bolo napadnúť pravé krídlo Turkov tvorené anatólskymi jednotkami pašu Behrama, ktoré sa len presúvali k bojisku a ešte neboli v dohľade.

Vyvýšená planina nad bojiskom však poskytla Turkom hneď v úvode boja taktickú výhodu – prehľad o rozostavení a organizácii uhorského vojska. Na príkaz sultána boli z tureckého vojska vyčlenené dva oddiely v celkovej sile asi 10 000 mužov, ktorým velili begovia Bali a Khasrev, s úlohou podľa potreby uskutočniť obchvat a vpadnúť Uhrom do boku či do tyla, napadnúť ich hlavný tábor v zázemí, prípadne odrezať im ústupové cesty alebo zabrániť im v prísune posíl. Reakciou Tomoriho na turecký manéver bolo vyslanie nepočetnej jazdeckej skupiny Gašpara Raškayho, ktorú ale menované oddiely podľa všetkého do jedného pobili.

V momente, keď sa rumélske jednotky dali na ústup a v tureckej línii tak vznikli prielomy, vyslal Tomori ku kráľovi žiadosť, aby podporil útok jazdou z druhého sledu. Ústup rumélskej jazdy, ktorú Baťáni začal prenasledovať, priviedol nanešťastie jeho jazdu i pechotu, ktorá sa ponáhľala podporiť jazdný útok pred hlavne diel a muškiet zoradených janičiarov, tak ako naznačil Brodarič. Vysoká bojová efektivita a profesionalita tureckých palných zbraní dokázala udržať frontovú líniu až do príchodu posíl – anatólskych jednotiek i sultánom vedených oddielov. V tejto bojovej vrave padol zrejme aj Pavol Tomori, čím sa zrútilo jednotné velenie uhorského vojska. Následne Turci odrazili aj niekoľko pokusov jazdy vedenej kráľom.

Počiatočný úspech Uhrov sa začal meniť na porážku a krvavý kúpeľ. Začala sa prejavovať početná prevaha Turkov, keď sa na bojisku objavili anatólske jednotky. Zvrátiť výsledok bitky v prospech Uhorska sa pokúsil ešte Peter Perény, keď svojím ľavým krídlom prvého sledu zaútočil proti anatólskym jednotkám. Tie však jeho útok odrazili.

Keď bolo jasné, že bitka je stratená, kráľovský sprievod sa snažil z bojového poľa evakuovať panovníka. Ten tu ale padol tiež. Očitými svedkami boli kráľov komorník Ulrik Cetricius a kapitán Štefan Aczel. Kráľovu smrť opísal i Štefan Brodarič slovami: „Sám kráľ, ktorého kôň zhodil do močiara, hoci sa pokúšal dostať na hrádzu, zahynul, pohltený močiarom.“ Osudným močiarom bola pravdepodobne bahnitá riečka Csele, v ktorej azda postrelili kráľovho koňa, a ranené zviera svojho pána priľahlo.

Podľa historických záznamov vieme, že bitka trvala len niečo viac ako 1,5hodiny.

Aj sám Süleyman  nepokladal bitku za svoje konečné víťazstvo. Myslel si, že sa jeho oddiely stretli s predvojom hlavných uhorských síl. Preto ešte niekoľko hodín po boji i nasledujúcu noc strávil v pohotovosti, očakávajúc hlavný nápor uhorských vojsk, ktorého sa ale nedočkal.

Na druhý deň, keď Turci začali prehľadávať bojisko, našli i Tomoriho telo, ktorému odrezali hlavu, nastokli ju na kopiju a víťazoslávne vystavili pri vchode do svojho poľného tábora.

Okrem panovníka padlo pri Moháči aj 28 magnátov. Okrem iných  spišský župan Juraj Zápoľský, brat Jána Zápoľského, arcibiskup a hlavný veliteľ Pavol Tomori a 7 ďalších cirkevných prelátov (napr. ostrihomský arcibiskup Ladislav zo Salky), 500 šľachticov, a podľa archeologických výskumov približne 10 000 pešiakov (teda celá pechota), 4 000 jazdcov i všetci príslušníci uhorskej artilérie. Po bitke bolo popravených ďalších asi 1500 uhorských zajatcov a následné turecké besnenie stálo život vyše 5000 miestnych obyvateľov. Dokopy zhruba 20 000 životov. Straty Turkov sa podľa archeológov odhadujú približne na 15 000.

O polnoci 30. augusta, asi 30 hodín po bitke, dorazila správa o porážke kráľovskej armády do Budína. Dalo sa logicky očakávať, že hlavné mesto kráľovstva bude cieľom ďalšieho tureckého postupu. Obyvatelia začali mesto začali v strachu opúšťať. Rovnako sa rozhodla aj kráľovná Mária, teraz už vdova, a v sprievode niekoľkých magnátov, s vozmi naloženými kráľovskými cennosťami, zamierila do Prešporka.

foto: umierajúci kráľ Vladislav II.Jagelonský 

Podobné články

Komentáre