Vpád Mongolov do Uhorska

Začiatkom 13.storočia sa vo východnej Ázii, približne na území dnešnej severnej  Číny sformovala Mongolská ríša pod vedením Džingischána. Po zaujatí okolitých území začala postupovať smerom na západ.

V roku 1223 porazili Mongoli v bitke pri rieke Kalke spojené ruské a kumánske vojská. Postupne obsadili veľkú časť starej Rusi a v roku 1240 aj Kyjev. Kumáni spolu so svojím vodcom ušli pred Mongolmi do Uhorska, kde ich kráľ Belo IV. usadil na územiach medzi Tisou a Dunajom. Žiadosť Mongolov o vydanie Kumánov uhorský kráľ zamietol a Mongoli získali vhodnú zámienku na vpád do Uhorska, ktorý sa odohral na jar nasledujúceho roku.

V Uhorsku sa po neveľmi úspešnom panovaní Ondreja II., za ktorého vzrástla moc šľachty až tak, že si bulou vynútila od panovníka potvrdenie svojich slobôd a výsad, dostal na trón jeho syn Bela IV. (1235 – 1270). Belo chcel oslabiť moc veľmožov, ktorí mali v rukách čoraz väčšiu politickú a hospodársku moc, zavádzaním rôznych opatrení. Revidoval podľa neho neoprávnené donácie majetkov svojho otca, čo sa prirodzene nepáčilo šľachte a stavala sa mu na odpor. Na druhej strane posilňoval vrstvu kráľovských servientov a hradných jobagiónov. Povolával tiež hostí z cudziny.

Po obsadení Kyjeva Mongolmi sa Belo začal pripravovať na boj. Dvor a celá ostatná verejnosť podceňovali hroziace nebezpečenstvo a niektorí z nich tvrdili, že Kumáni sú spojenci Mongolov a že sa im nemá dôverovať. Vypukla vzbura a náčelníka Kumánov zavraždili. Belo teda nemohol rátať s ich pomocou a ani s pomocou veľmožov, ktorí neboli priveľmi ochotní bojovať a svoje oddiely vedené županmi zhromažďovali len veľmi pomaly.

Stratégia Mongolov, ktorí mali precízne znalosti o príbuzenských a iných vzťahoch európskych kráľov, a ktorých prieskumní jazdci precválali väčšinu Európy, bola rozdelená na niekoľko fáz, ktoré dopodrobna vypracoval Bahadur Subudaj.

V neskorších fázach malo prísť k dobytiu Nemecka a Francúzska. Tie sa však z nižšie spomenutých dôvodov nikdy neuskutočnili.

Mongoli pod vedením Batuchána začali ťaženie do Uhorska už začiatkom roku 1241. V polovici marca prenikli predné voje cez  Karpatské priesmyky, ktoré bránilo vojsko palatína Dionýza. V polovici marca boli na území medzi Dunajom a Tisou a 17.3. vypálili Vacov. Rozhodujúca bitka sa odohrala 11.4. neďaleko Mohi pri rieke Slaná. Oveľa silnejšie uhorské vojsko Mongoli takmer na hlavu porazili. V boji padlo veľké množstvo prelátov a veľmožov. Belov brat Koloman utrpel zranenia na následky ktorých onedlho v Záhrebe zomrel. Kráľovi Belovi a niektorým malým skupinkám sa podarilo z obkľúčenia uniknúť. Belo sa cez Gemer dostal do Nitry, posilnil svoj sprievod a odišiel do Viedne na pozvanie Fridricha. Fridrich však nedbal na tiesnivú situáciu, v ktorej sa Belo ocitol a začal od neho vymáhať dlh 2000 hrivien striebra ešte z roku 1235. Belo mu dal všetky svoje cennosti, čo mal pri sebe a do zálohu mu dal navyše Bratislavská, Mošonskú a Šoronskú župu. Odtiaľ odišiel po krátkom pobyte do Záhrebu, kde zomieral jeho brat Koloman a napokon prišiel až do Trogiru.

Druhý mongolský prúd, vedený Orduchánom, porazil 9.4. pri Lehnici knieža Henricha II.Pobožného a prenikol cez Poľsko až na Kladsko, kde ho zastavili záseky bránené českým vojskom. Mongoli sa preto obrátili na juhovýchod a cez Moravu koncom apríla prenikli priesmykmi v okolí  Trenčína do Uhorska. Celá oblasť juhozápadného Slovenska bola vystavená niekoľkomesačnému plieneniu mongolských hôrd. Vypálili množstvo dedín, úrodu zničili, ľudí pobili, niektorí sa zachránili iba útekom do lesov alebo močarísk. Jediné miesta, ktoré sa Mongolom nepodarilo dobyť, boli opevnené hrady.

V januári 1242 prekročil Orduchán s vojskom zamrznutý Dunaj a spojil sa s vojskom Batuchána. Ich spojené vojská plienili Uhorsko až do polovice roku 1242. Ich odchod spôsobila smrť veľkého chána Ogotaja. Batuchán sa ponáhľal domov, aby mohol rozhodnúť o nástupníctve.

Po Mongoloch sa niektoré oblasti úplne vyľudnili, v iných vyčíňali lúpežné skupiny. Ďalším následkom bol hladomor, pretože nemal kto zasiať úrodu. Podľa súvekých správ padlo hladomoru za obeť asi toľko ľudí, koľko pri Mongolských nájazdoch. Obnova krajiny trvala niekoľko rokov a poháňal ju strach z kolujúcich chýrov, ktoré hovorili, že Mongoli sa sem ešte čoskoro vrátia. Tí znovu vtrhli do Uhorska až v roku 1285.

V dôsledku čiastočného vyľudnenia bola zintenzívnená nemecká kolonizácia Slovenska, ktorá priniesla nemecké právo a vznik miest.

Motivovaný mongolskou inváziou dal kráľ vystavať v Uhorsku v pohraničí, najmä na Slovensku, kamenné hrady.. Vďaka tomu dnes na Slovensku máme vysoký počet hradov.

Podobné články

Komentáre