Vyhlásenie vojny

Dnes si celý svet pripomína vyhlásenie vojny zo dňa 28.júla 1914. Začal sa tým najväčší vojnový konflikt, ktorý zasiahol nie len Európu, ale aj Áziu a Afriku. Vráťme sa pomyseľne pred rok 1914 a zaspomínajme, ako sa udalosti dali do pohybu....

Následník rakúsko-uhorského trónu František Ferdinand sa domnieval, že našiel recept na riešenie národnostných problémov v krajine.  Vedľa Rakúska a Uhorska mala vzniknúť Juhoslávia - tretí štát v štáte, ktorý by obývali výhradne južní Slovania. Keby však došlo k odtrhnutiu tohto celku od monarchie, zaiste by to prekazilo plány ďalšej expanzie na Balkán.

František Ferdinand preto často koketoval i s myšlienkou premeny monarchie na federáciu. Juhoslovanská otázka sa riešila aj v Belehrade, kde si po anexii Bosny a Hercegoviny uvedomili, že Rakúsko- Uhorsko sa stáva tvrdým a nezmieriteľným nepriateľom. Proti tureckému nepriateľovi na juhu totiž Srbsko mohlo počítať s podporou ostatných balkánskych národov.

Proti severnému nepriateľovi stálo samo, odkázané len na prípadnú podporu zo strany Ruska. Veľkú pomoc Srbsku mohla priniesť obratná propaganda v južných častiach monarchie medzi tunajšími Slovanmi. Tejto úlohy sa zhostila Národná obrana, vlastenecko-kultúrne združenie, ktoré horlivo propagovalo juhoslovanskú vzájomnosť a veľkosrbské myšlienky.

Oveľa nebezpečnejšia však bola tajná organizácia vojenských dôstojníkov s názvom Zjednotenie alebo smrť, známa tiež ako Čierna ruka. Armáda si v Srbsku po odstránení nepopulárnej dynastie Obrenovićovcov zabezpečila takú moc, že často ovplyvňovala i politické rozhodnutia vlády.

Pod rúškom Národnej obrany postupne nadväzovala styky s revolučnými nacionalistickými organizáciami v Bosne a Dalmácii, pričom sa pokúsila aj o prienik do Chorvátska. Získané kontakty sa využívali pre záujmy srbskej špionáže a na diverznú činnosť v prípade vojny. Dôstojnícka organizácia Čierna ruka v prevažnej miere inklinovala k individuálnemu teroru. V Bosne sa množili atentáty na nenávidených rakúskych predstaviteľov.

Vyvrcholením teroristickej činnosti bol atentát na rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda d’Este pri jeho návšteve v Sarajeve 28. júna 1914. Jeden z atentátnikov Gavrilo Princip pri ňom nechtiac zastrelil aj jeho manželku. Atentát zaskočil politické vedenie Rakúsko-Uhorska.

Prvotné predpoklady, podľa ktorých atentát vyvolala srbská tajná služba alebo ho aspoň podporila, spôsobili medzinárodnú krízu. Tá postupne eskalovala do nevídaných rozmerov. Politické a vojenské vedenie monarchie však nebolo jednotné v názore na okamžité rozpútanie vojenského konfliktu so Srbskom, pretože atentátnici neboli Srbi, ale občania Rakúsko-Uhorska z anektovanej Bosny a Hercegoviny.

Prepojenosť so srbskou vládou sa nakoniec nepodarilo dokázať, no zbrane atentátnikov mali svoj pôvod vo vojenskom sklade v srbskom meste Kragujevac. To úplne stačilo. Viedeň sa rozhodla potrestať Srbsko formou trestnej výpravy. Po víťaznej vojne sa malo rozšíriť územie monarchie, ako aj jej vplyv ďalej do vnútrozemia Balkánskeho polostrova.

Vtedajší svet bol však dôkladne prepojený spoločnými aliančnými zmluvami, takže lokálne obmedzená „malá vojna“ vôbec neprichádzala do úvahy. Až ubezpečenie Nemecka zo začiatku júla 1914 o podpore svojho spojenca podnietilo politikov Rakúsko-Uhorska konať.

V súvislosti s vyšetrovaním sarajevského atentátu srbskej vláde 23. júla 1914 doručili rakúske ultimátum, ktoré požadovalo voľnú pôsobnosť rakúskych policajných a vyšetrovacích orgánov na území Srbska, čo sa rovnalo porušeniu jeho suverenity.

Odpoveď srbskej vlády dva dni nato nebola pre Viedeň uspokojivá, a tak 25. júla monarchia prerušila diplomatické styky so Srbskom, čo bola príprava na vyhlásenie vojny. Na želanie cisára presne mesiac po atentáte, 28. júla 1914, telegrafoval minister zahraničia gróf Berchtold vo francúzskom jazyku vyhlásenie vojny Srbsku.

Nasledujúci deň začalo mobilizovať Rusko proti Rakúsko-Uhorsku. A keďže Nemecko už bolo rozhodnuté pomôcť svojmu spojencovi proti Rusku, spustila sa reťazová reakcia mobilizácií medzi Ústrednými mocnosťami (Nemecko, Rakúsko- Uhorsko) a Dohodou (Rusko, Francúzsko, Veľká Británia).

Do 12. augusta si štáty týchto dvoch zoskupení navzájom vyhlásili vojnu. Lokalizácia konfliktu nevyšla. Udalosti sa dali do pohybu. Začal sa ozbrojený boj, na ktorého konci zanikli štyri ríše.

Podobné články

Komentáre