Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota

Je to spoločné pomenovanie dní, v ktorých si Cirkev pripomína udalosti v historickom poradí: Kristovu smrť na Veľký piatok, Krista uloženého v hrobe na Bielu sobotu a Kristovo zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu.

Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie sviatosti Oltárnej i sviatosti kňazstva. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz.  Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov.

Na Zelený štvrtok sa jedia pôstne jedlá, často zelené ako špenát či iné jedlá z neho.

Vo štvrtok večer slávil Ježiš Kristus poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami „Toto robte na moju pamiatku“.V Zelený štvrtok sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej, známa obradom umývania nôh dvanástim mužom. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie.

Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče. Po skončení svätej omše si veriaci pripomínajú bdejúceho Ježiša v  Getsemanskej záhrade, kde bdel v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali, Ježiš ostal celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.

Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom - dňom utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Všetci veriaci sa postia od mäsitých pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu, pokánia a jediný deň roka, kedy sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba - farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie.

Biela sobota - oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou. To znamená na Bielu sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný.

Počas Veľkonočnej vigílie Cirkev bdie a očakáva Kristovo zmŕtvychvstanie, slávi sa vigília už ako radostná slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.

Veľkonočná vigília – noc pred Veľkonočnou nedeľou, bola liturgicky veľmi bohatá bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú pobožnosti skrátené. Liturgia veľkonočnej vigílie sa začína zapaľovaním a požehnaním veľkonočného ohňa a svätením veľkonočnej sviece - paškálu. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky – bohoslužbu slova,  čítaní zo Starého zákona, liturgiu krstu, ďalej obrad vzkriesenia a Eucharistickú liturgiu (slávnostnú svätú omšu, kde po 40-dňovej prestávke opäť zaznie víťazný spev Aleluja).

Vo veľkonočnú nedeľu si kresťania pripomínajú ukrižovanie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Zmŕtvychvstanie – najväčší Kristov zázrak a základná pravda kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce ostali rany ukrižovania, ale ináč nepodliehalo obmedzeniam času a priestoru.

Veľkonočný pondelok sa zvykne nazývať aj „Pondelkom Baránka“ na pamiatku toho, čo sa udialo prvého dňa po sobote. Vtedy totiž anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. A dodal: „Ale choďte a povedzte (to) jeho učeníkom“.

Posledný sviatočný deň Veľkej noci je známy aj šibačkou a oblievaním dievčat vodou.

Fotogaléria

Podobné články

Komentáre