100 ročné výročie i chlapec, ktorý musel zomrieť

August je bohatý na rôzne výročia a medzi nimi si Petržalka pripomína aj 100 rokov od pripojenia k Československu. Včera si pri Mýtnom domčeku členovia Petržalského okráľovacieho spolku pripomenuli spomienkovou slávnosťou túto udalosť za účasti širokej verejnosti a zástupcu Českého veľvyslanectva na Slovensku JUDr.Pavla Sladkého a Chiappini Maxime, zástupcu Francúzskeho veľvyslanectva na Slovensku.

Na Mýtny domček na staromestskej strane umiestnili maketu pamätnej tabule, ktorá by už v krátkom čase mala byť hotová a osadená. Aby tak navždy pripomínala Bratislavčanom i návštevníkom význam 14.augusta pre naše mesto a uctila si pamiatku mužov, ktorí sa o to zaslúžili, predovšetkým generála Mittelhausera, gen.Pellé a Vavra Šrobára, ministra s plnou mocou pre Slovensko.

No v tieni osláv nemôžeme zabudnúť na ešte jedno, oveľa smutnejšie výročie. Na obeť chlapca, ktorý chcel opustiť krajiny socializmu a prišiel pri tom veľmi tragicky a brutálne o život.  

Po rokoch mlčania a maskovania histórie bol 9.augusta 2016 pri bývalej  štátnej hranici s Rakúskom v úseku Kopčianska- železničné priecestie smer Kittsee odhalená pamätná tabuľa pripomínajúca hroznú smrť mladého muža Hartmuta Tautza.

„Pre dnešných mladých ľudí je to ťažko predstaviteľné, keďže žijú v slobodnej krajine a môžu sa voľne pohybovať v celoeurópskom priestore,“  hovorí Iveta Plšeková, predsedníčka Petržalského okrášľovacieho spolku a bývalá viceprimátorka Bratislavy. „ V tej dobe ste svoj odlišný názor museli skrývať. Ak ste chceli vycestovať potrebovali ste súhlas štátnych a straníckych  orgánov. No ak ste sa niekomu nepáčili, alebo bolo o vás známe, že máte niekoho z rodiny na západe, nikam ste vycestovať nemohli. Preto sa niektorí ľudia  pokúsili prekročiť hranice ilegálne. Taký bol aj príbeh chlapca, ktorý zomrel v Petržalke.“

Po nastolení komunistickej vlády  v Československu v rokoch 1948 sa začali na hraniciach s Rakúskom a so západným Nemeckom s budovaním drôtenej zátarasy. Pozostávali z troch radov. Pre mnohých sa stal osudným ten stredný, v ktorom bolo „napustených“ 2- a 4-tisíc voltov. Pohraničná stráž využívala aj mínové polia, strelné zbrane a psy. 

8.august 1986. Okolo  22.15 hod narušil niekto signálnu stenu pred hranicou v bratislavskej Petržalke. Bol to len 18-ročný Hartmut Tautz z komunistickej NDR. Pochádzal z dobrej rodiny. Otec bol zubár a miloval operu, čo zdedil po ňom aj syn. Svoje hudobné nadanie nemohol naplno rozvíjať, lebo dostal povolávací rozkaz na vojnu.

Nebol pre socialistickú spoločnosť „spoľahlivým členom“,  nakoľko mal príbuzných v Západnom Nemecku. Krátko na to otec zomrel na infarkt a mladý Hartmut sa rozhodol. Matke povedal, že ide na výlet do Leningradu ( dnešný Petrohrad), kam odišla celá jeho trieda po maturite na školský výlet. No on odcestoval do Bratislavy. Ubytoval sa v internáte Družba, kde zotrval niekoľko dní kým uskutočnil svoj zúfalý čin.

Nemohol vedieť,  že na hranici platil rozkaz náčelníka Pohraničnej stráže Antona Nemca o drastickom systéme psích svoriek. Za železničnou traťou prestrihol kliešťami plot s pomocnou signalizáciou, vošiel do kukuričného poľa, za ktorým bola cesta a starostlivo udržiavaný pás zeme, na ktorom bolo vidno každú stopu topánky. Dostal sa až k ďalšiemu plotu, prestrihol ho, ale to už zalarmovalo pohraničnú hliadku. Vojaci  Oldřich Kovář a Ivan Hirner mali so sebou špeciálne vycvičených psov. Podľa Ľ.Morbachera (pracovník Ústavu pamäti národa) išlo o  „svorku samostatne útočiacich psov“. Volali sa Robby a Rišo. Tautz stihol ujsť cez pole asi 250 metrov, keď ho psy dostihli a dotrhali.

Len 22 metrov ho delilo od slobody. No miesto toho sa ozvali žalostné výkriky: „Hilfe, hilfe.“ Krvilační psi Roby a Rišo, vycvičení za jediným účelom, zlikvidovali nepriateľa štátu. Vojaci našli zohaveného a oskalpovaného muža, ktorý žil, no stonal od bolesti. Ak by mu lekári pomohli, zrejme by prežil. V tú noc však Hartmut zomrel.

Ústav pamäti národa zverejnil zápis Kovářa z roku 1986, kde o veci uviedol do zápisu nasledovné: „Muž mal viac zranení – pohryzenie od psov. Mal stiahnutú kožu s vlasmi na zátylku, mal zranenia i v tvárovej časti – na spánku, z čoho mu tiekla krv, ďalej mal zranenie v stehennej časti nohy, ale nepamätá si ktorej. Oblečené mal riflové nohavice do dĺžky asi polovice stehien. Videl som, že na zemi sa potom obrátil na chrbát a niečo nezrozumiteľne rozprával, bol bezvládny. Spýtal som sa ho, či nemá spoločníka, ale iba od bolesti stonal. Jedného psa som uviazal na vodítko a veliteľ hliadky robil s druhým psom prieskum blízkeho okolia.“

Tautza previezli do nemocnice až po niekoľkých hodinách, kde zomrel. Súdni lekári povedali, že keby mu poskytli pomoc skôr, mohol prežiť.

Európsky komisár pre kultúru Tibor Navracsics ešte v roku 2015 v Bruseli na námestí pred europarlamentom odhalil umelecké dielo skupiny Pode Bal, ktorá smrť Tautza znázorňuje.

Dielo má názov Rekonštrukcia ako tragédia a fraška a jeho podtitul je: Roztrhanie narušiteľa štátnej hranice, občana východného Nemecka Hartmuta Tautza, zatiaľ čo sa na to pohraničníci Ivan Hirner a Oldřich Kovář pozerajú. Prizerajú sa aj zvieratká, ktoré majú napríklad tvár Karla Marxa alebo Vladimira Putina.

Platforma európskej pamäti a svedomia, ktorá zastrešuje 48 inštitúcií zaoberajúcich sa pamäťou národa, zároveň vyzvala štáty vrátane Slovenska, aby potrestali doteraz žijúcich páchateľov komunizmu. Zverejnila aj mená žijúcich komunistických funkcionárov, ktorí sú podľa nej za zločiny zodpovední. Nič také sa však na Slovensku doteraz neudialo.

My len dodávame, že po týchto pohraničiaroch, nemilosrdných strážcoch socialistickej hranice, stále nesie meno Námestie Hraničiarov v Petržalke.

Fotogaléria

Podobné články

Komentáre