Dnes je: štvrtok 26.12.2024 | Sviatok má: | Zajtra má sviatok: kontakt@petrzalcan.sk

Dnes zamračené s dažďom

Mária, miestodržiteľka v Prešporku

3.februára 1527 vymenoval kráľ Ferdinand I. kráľovnú Máriu, svoju sestru a vdovu po Ľudovítovi II. Jagelovskom, za uhorskú miestodržiteľku v Pressburgu. Prenesme sa do čias po bitke po Moháči, do čias zápasu Jána Zápoľského ( zvoleného v Stoličnom Belehrade za uhorského kráľa) s Ferdinandom I.Habsburským.

10. novembra 1526 uhorský korunovačný snem v Stoličnom Belehrade zvolil za kráľa Jána Zápoľského. Na sneme sa zúčastnila prevažná väčšina uhorskej šľachty: zástupcovia 27 žúp, siedmi biskupi a zástupcovia 7 slobodných kráľovských miest. Väčšina delegátov však pochádzala z blízkych žúp, ktoré stáli pod dojmom čerstvých nájazdov a pustošenia Turkov. V ich prejavoch prevládala beznádej: Turkom sa neubránime, tak sa s nimi radšej spojme a vtedy lepšie dať žezlo kráľovi z domácej šľachty ako cudzincovi (Ferdinandovi).

Ferdinandovi zástupcovia na sneme sa pokúsili v zmysle inštrukcie svojho pána, upozorniť ctených delegátov na nelegitímnosť práve prebiehajúceho snemu, nakoľko ho nezvolal zákonom na to poverený palatín Štefan Báthory, ale samozvané grémium veľmožov na čele so Zápoľským. Horúca krv vojvodových stúpencov ich zahriakla tasenými zbraňami. Jána Zápoľského po plamennej reči Istvána Verböczyho jednomyseľne zvolila za kráľa a nasledujúci deň, 11. novembra 1526, prijal z ruky nitrianskeho biskupa Štefana Podmanického uhorskú kráľovskú korunu.

Ferdinand sa 30. novembra 1526 z Viedne podujal k diplomatickej protiofenzíve. Obrátil sa obežným listom na všetkých uhorských veľmožov, v ktorom ich uistil rešpektovať všetky ich práva a slobody, cirkevné i svetské tituly, sľúbil neprenechávať úrady a pozostalosti cudzincom a najmä dodržiavať pre uhorských kráľov záväznú Zlatú bulu kráľa Ondreja z roku 1222. Svojim verným, okrem iného palatínovi Štefanovi Báthorymu, kancelárovi Štefanovi Brodaričovi, pokladníkovi Alexisovi Thurzó a viacerým ďalším sľúbil ochrániť ich pred kráľom "vojvodom" Jánom a v prípade potreby zabezpečiť ich kráľovskou rentou, v prípade jeho voľby za kráľa ich však uprednostniť pri získavaní titulov a majetku. Po tomto "zabezpečení" sa od začiatku decembra 1526 začali v Prešporku schádzať cirkevní a svetskí hodnostári verní Habsburgom, aby sa zúčastnili na sneme, ktorý mal Ferdinanda zvoliť za uhorské kráľa, čiže de facto protikráľa.

Po voľbe Ferdinanda za uhorského kráľa sa delegácia snemu pod vedením palatína Štefana Báthoryho vydala 12. januára 1527 na cestu do Viedne, aby mu odovzdali poverovacie listiny do jeho rúk. Týmto aktom si Ferdinand síce potvrdil svoj nárok na uhorský trón, ale za uhorského kráľa ho považovala iba malá hŕstka verných v Uhorsku samotnom a príbuzní z rodu Habsburgov na čele s jeho bratom španielskym kráľom Karolom V. Naproti tomu Jána Zápoľského uznal za uhorského kráľa ako rímsky pápež Klementín VII, tak aj králi Anglicka a Francúzska a Benátska republika. Francúzsky kráľ František dokonca prisľúbil Zápoľskému aj masívnu pomoc, ak by si tento za manželku niektorú z jeho príbuzných vzal.

Na Zápoľského stranu sa postavil aj turecký sultán, ktorý Ferdinanda častoval titulom "podlý neverec". Len poľský kráľ Žigmund bol neutrálny a snažil sa medzi znesvárenými kráľmi sprostredkovať mier. Dva dni po obdŕžaní poverovacích listín vymenoval Ferdinand svoju sestru – kráľovnú vdovu Máriu za svoju miestodržiteľku v Uhorsku a po jej boku zriadil trojčlennú "uhorskú radu", akúsi vládu svojich blízkych na čele s ljubljanským biskupom Rauberom. Mesto Prešporok súčasne vyzval, aby zložilo Márii sľub vernosti. V okolí Prešporku, menovite pri Stupave a Pezinku sa totiž ponevierali Zápoľského husári.

Ako sa ukázalo, nemali za cieľ zaútočiť na Prešporok, ale len ho troche "vystresovať", napríklad tým, že zabavili 40 vozov naložených soľou.

Márii sa v Prešporku nevládlo ľahko. Chýbali peniaze. To viedlo okrem iného k tomu, že ešte v januári 1527 prepukla v Prešporku medzi Ferdinandovými nemeckými vojakmi vzbura kvôli nevyplatenému žoldu. Ako píše uhorská rada rakúskej rade v žiadosti o peniaze, hlavným dôvodom vzbury bolo, že "vojakom nikto nič požičať nechcel" a v meste zavládlo vysoké zdraženie. Vzbura trvala až do konca mesiaca, kedy vojaci dostali svoje peniaze.

Ďalším problémom bolo, že Mária stále žila dole v meste na Hlavnom námestí a nie v bezpečí nášho hradu. Dôvod bol prostý: starý prešporský gróf Johann Bornemissa, hoci pevne stál na strane Habsburgov, stále odmietal vydať hrad Márii a Ferdinandovi, lebo mal svoje pochybnosti o právnom stave v otázke kto je legitímny uhorský kráľ. Ferdinandovi ľudia preto začali pripravovať plán o násilnom obsadení hradu. Našiel sa aj zradca: Peter Vitéz, člen grófovej hradnej osádky. V tajných rokovaniach s Máriinym najvernejším spojencom - pokladníkom Alexisom Thurzó si zapýtal 3000 zlatých a všetky erárne cennosti, ktoré sa nachádzali na zámku. Ferdinand však s plánom nesúhlasil a chcel hrad získať čestne po dohode s Bornemissom. Máriina prázdna kasa začala však stenčovať rady Ferdinandových partajníkov, ktorí začali prebiehať na Zápoľského stranu. Okrem niektorých vojenských veliteľov sa k "vojvodovi Jánovi" pridal aj biskup Brodarič, ktorého Zápoľský vzápätí poveril diplomatickou misiou na kniežacích dvoroch v Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Anglicku a u Svätej stolice. Vážnejší dopad však mala zmena strán chorvátskeho bána Františka Batthyányho. Pre objasnenie situácie treba dodať, že tento typ prebehlíctva bol v 16. storočí vcelku rozšírený a akceptovaný "šport", ktorý sa považoval za obvyklý spôsob riešenia problémov. V prípade chorvátskeho bána ani opakované výzvy neviedli k výplate dohodnutých apanáží, čím jeho slovami "ohrozil obranyschopnosť Chorvátska a cíti sa nútený vypovedať Ferdinandovi služby".

Situácia sa stala kritickou. Ferdinand, ktorý pôvodne očakával, že do marca bude korunovaný za uhorského kráľa, začal pripravovať vojenské ťaženie proti svojmu sokovi. Zápoľský viac staval na diplomaciu. Koncom mája 1527 vyslal do Olomouca svojich legátov, aby sa zúčastnili na "mierovej konferencii", ktorú tam zvolal poľský kráľ Žigmund. Cieľom bolo dojednať pokoj zbraní do 1. januára 1528. Ferdinand nesúhlasil. Trval na tom, aby mu bolo vydané celé Uhorsko (zatiaľ ovládal v zásade len dnešné Slovensko, Burgenland a časť Slovinska), inak je ochotný nechať zbrane mlčať len do 1. júla. Veril si totiž, že oslabení Turci nebudú schopní prísť Zápoľskému na pomoc. Pokojný ostal aj kráľ Ján: počítal s pomocou Francúzov, Angličanov I Benátčanov a veril, že nakoniec sa k nemu pridajú aj Poliaci.

Na základe knihy "Geschichte der Stadt Pressburg" od Theodora Ortvaya

foto: Mária a jej brat Ferdinand I., zomierajúci Ľudovít Jagelovský po bitke pri Moháči, Ján Zápoľský

Notice: Undefined index: id in /data/b/3/b3b46c20-6a27-4615-8372-e7ac4390fcbf/petrzalcan.sk/web/files/aktuality.php on line 69

Autor: Petrzalcan | 03.02.2021 | zobrazené: 1492 x |