Prešpurské noviny

Prvé číslo Prešpurských novín vyšlo v utorok 1. júla 1783. Noviny vychádzali vždy v utorok a v piatok tlačou Jána Michala Landerera a od 2. júla 1785 v oficíne Šimona Petra Webera. Zanikli 30. júna 1787.

Osem strán vlastných novín bolo niekedy rozšírených o Přídavek k Prešpurským novinám, ktorý mal rozsah štyroch strán. Svoj malý oktávový formát noviny nikdy nezmenili. Ich záhlavie bolo veľmi jednoduché. V rámčeku mali vytlačený názov s poznámkou: S milostivým cýsařsko-královským povolením." Nad ním bol uhorský a po oboch stranách český a moravský znak. Od 56. čísla (roč. 1784) bolo ich záhlavie iba typografické bez heraldických znakov.

Domáce správy výlučne z Uhorska, vychádzali pod názvom Nětco z vlasti, Uherská a Sedmohradská země, Z naší vlasti máličko a pod. Zahraničné spravodajstvo malo rubriky: Venkovní věci, Vojenské a venkovní věci, Přespolního nětco, Z rozličných zemí doložené pověsti a pod.

V niektorých číslach novín boli rozlíšené: Dědično - zemské příběhy, kde boli správy zo všetkých zemí habsburskej monarchie okrem Uhorska a Cizozemské případnosti zo správami výlučne zahraničnými. Vzhľadom na časté vojenské zrážky v Európe, redakcia zaviedla aj osobitné rubriky: Váleční věci, Turecká vojna, O hollandské vojne a i.

Sporadicky sa tu objavovali rubriky: Všelico se světa, Všelijaká mišenina a i kde sa otláčali drobné správy, zaujímavosti, noticky a pod. Bol tu tiež predchodca neskoršej kultúrnej rubriky nazvaný: Nětco z literního umění. Ďalej tu bývali rubriky o úradných záznamoch, o povýšeniach, o cirkevnom živote, cene obilia a jarmokoch.

Prešpurské noviny počas celého svojho trvania museli zápasiť s vážnymi finančnými ťažkosťami. Počet ich predplatiteľov nepresahoval číslo 60. Boli verným obrazom málo rozvinutého a triedne ešte nie dostatočne uvedomelého zárodku slovenského meštiactva. Redaktori novín často poukazovali na tento neutešený stav, ktorý bol najvážnejšou prekážkou ich rozšírenia, zväčšenia formátu a zlepšenia celkovej úrovne. Príčinou toho, okrem chudoby, bola značná národná ľahostajnosť a indiferentnosť väčšiny slovenského zemianstva, inteligencie a meštiactva. Veď v tom istom čase (v apríli r. 1786), mali maďarské bratislavské noviny 439 odoberateľov.

V Predhovore ich prvého čísla sa redaktor Štefan Leška sťažoval na „tenké začátky novín“. Od tých čias sa v novinách častejšie objavovali naliehavé, ba priamo zúfalé výzvy nakladateľa a redaktorov k čitateľom, v ktorých ich prosil o získavanie ďalších predplatiteľov, hradenie nedoplatkov, ba aj o zachovanie holej existencie novín. Po ich dva a pol ročnom trvaní pokúsil sa Daniel Tállayi zlepšením zpravodajstva a zavedením nových rubrík zvýšiť ich popularitu. V júni roku 1785 už sľuboval do novín zaradiť “dobrou a rozmnoženou korespondenci a všeliké venkovní noviny."

Toto rozhodnutie urobil bez ohľadu na finančné straty s tým spojené, pretože deficit Prešpurských novín chcel kryť ziskom dosiahnutým v maďarských a nemeckých bratislavských novinách. Straty z vydávania Prešpurských novín však stále narastali. A tak sa voľky-nevoľky rozhodol ich ďalšie vydávanie zastaviť “z potěšení svého měšce", ako to doslova napísal. 30. jún 1787 bol posledným dňom ich existencie. Svedčí o tom aj „pár slov spisovatele novín“, ktorými sa ich posledný redaktor lúčil s čitateľom prvých slovenských novín: "Posledníkrát mým novinářskym perem do černidla neb atramentáru namáčim; posledníkrát tyto noviny píši, ale posledníkrát ještě mnohováženým čtenářům oznamují, že Prešpurské noviny již skutečne umřely. Příčina pro kterou umřely, pro kterou přestaly vycházet jest, že jim slovenská veřejnost žíti nedala, že jich jako Uhře své nefédrovali. K tomu přichází i to, že velice zamezenou svodobu měly, jejich cenzúra zajiště mnoho z nich vytírala... Umřely tedy slovenské noviny, pochovali jsme je se vší poctivosti. Nasledujíci hrobový nápis na zeleném mramoři sme jim zlatými literami vyrýti dali: “Postoj pocestný a považ, jak krátky je život člověka. Zde leží panna Noviny, služebnice šíroké chýrečné paní Fámy narozena dne l. júla 1783 umřela 30. júna 1787. Hned od narození svého krví chrákala, až posledně na suchoty umřela... Byla ona...řečené paní jedinká služebnice věrná v Uhřích medzi Slovákmi, kterýmž jeji pověsti, jak mohla donášela a protož ji i tento hrobový kámen truchlíci položiti dala. Jdi již pocestný a (memento mori) pamatuj, že i ty dnes, nebo zítra umříti musíš."

Obsah a názory novín

Redaktori Prešpurských novín boli nadšenými stúpencami reforiem Jozefa II. Súhlasili s jeho bojom proti neúmernej hospodárskej a politickej moci katolíckej cirkvi. Schvaľovali jozefínske reformy smerujúce k likvidácii zbytočných kláštorov, jeho patent o zrušení nevoľníctva i tolerančný patent, uplatňovanie politiky merkantilizmu a pod. Pritom však vo svojom tlačovom orgáne sa nezmieňovali o tienistých stránkach centralizačnej a germanizačnej politiky Jozefa II. Už v úvodníku prvého čísla novín (1.VII.1783) chválili Jozefa II. za to, že im “své milostivé Pryvilegium a zvláštní povolení, beze všeho udeliti ráčil." Prostredníctvom Prešpurských novín mohli vraj “naší milí Slováci běh světa spatřiti, úžitku a radosti nabýti i příjemnou zábavku (jak se kde přitrefí), budou moci míti."

V boji Jozefa II. proti vysokej šľachte a cirkevnej hierarchii stáli rozhodne na strane panovníka preto, lebo sami ako príslušníci slabej hospodársky i politicky len málo výbojnej slovenskej meštiackej vrstvy sa domnievali, že cisárska Viedeň im umožní všestranný rozvoj na úkor reprezentantov feudálneho spoločenského poriadku - pozemkovej šľachty a vysokej katolíckej cirkevnej hierarchie.

V Prešpurských novinách sa často objavovali podrobné správy o mnohých cestách Jozefa II. aj po slovenských krajoch, pričom ho okázalo vychvaľovali ako priateľa poddaného ľudu a mešťanov. Redakcia novín považovala patent Jozefa II. o zrušení nevoľníctva za historický čin, ktorým boli “tyranským pánům meze položeny a stav selský z put služebnosti a potupy osvobozený."

Redaktori tohto tlačového orgánu zdôrazňovali potrebu náboženskej znášanlivosti a spolupráce príslušníkov rozličných konfesií. Napr. 14.X.1783 schválili evanjelikov v Bernave v Sliezsku, ktorí dovolili vo svojom kostole vykonávať náboženské obrady aj katolíkom, podobne ako už predtým to isté povolili kalvínom. Noviny sa veľmi často zaoberali bojom proti poverčivosti a tmárstvu. Odsúdili napr. mestskú radu Kežmarku, ktorá podľa stredovekých zaostalých zvyklostí “podle sprosté Polityky k výstraze jiných proti samomordu - tohto nešťastného skrze ruky katovy ven vyvléci, hlavu, ruce a nohy poutínati dal)."( Prešp. nov. 20.VII.1785).

Redaktori novín Štefan Leška a J. Vyskydenský často informovali čitateľov o zrušovaní kláštorov v rakúskej monarchii, pričom nielen uverejňovali informácie o týchto opatreniach Jozefa II. namierených proti vysokej cirkevnej hierarchii, ale k nim pridávali aj vlastné nadšené komentáre. Dopisovatelia Prešpurských novín často písali o hroznej biede ľudu i o otriasajúcom živote žobrákov, ktorými sa vtedy "všecky silnice, města a vesnice v Uhřích jen tak šerili. “Žiadali, aby sa pre tento nezamestnaný a biedny pospolitý ľud zakladali tzv. robotné domy s jednoduchou pracovnou kooperáciou, ale aj manufaktúry a to vo všetkých slovenských krajoch. Vyzývali stoličné vrchnosti, aby neotáľali s výstavbou nemocníc a chudobincov, no nenapísali ani slovo, ako by bolo možno prinútiť sebeckých uhorských šľachticov, aby urobili niečo dobrého v prospech ľudu.

V listoch dopisovateľov Prešpurských novín, väčšinou príslušníkov sproletarizovanej dedinskej inteligencie, sa nájdu nielen údaje o miestnych, často aj bezvýznamných udalostiach (o počasí, úrode, cirkevnom živote), ale sú aj správy slúžiace ľudovýchove a zdravotníckej osvete. (Štepenie detí proti kiahňam, prevencia pred inými nákazlivými chorobami atď.) Pravda, propagácia ľudovýchovy a zdravotníctva bola v týchto novinách len náhodná a nie sústavná a cieľavedomá. Redaktor novín Štefan Komp však už vtedy nabádal slovenských roľníkov, aby pestovali slovenský jazyk a čítali aj naše noviny a ľudovýchovné spisy.

V zahraničnom spravodajstve novín z Bosny čítame napr., že „obyvatelé vesnic a dedín zvláště pak tí, jenž pri horách bydlí, zelinkami a koŕenky se živiti jsou přinuceni.“ Jeden z dopisovateľov novín píše takto o svojej ceste po slovenských dedinách: "Na své cestě, kterou sem v naši stolici konal, nalezl sem ve víc domích než v třech až do štyr domu chleba, ostatní jen z tolika, že něco z zemských jabĺk měli...ještě jich více jest, kteří bez obojího žijí. Nasledovně z čeho? Toto mne nech se nezeptávají!" Správa z Bratislavy zase spomína príchod lodí do dunajského prístavu, na ktorých boli prikutí podľa krutých stredovekých zvyklostí mnohí galejníci, ktorí až do smrti museli veslovať proti prúdu rieky.

Prešporské noviny niekoľko týždňov písali o veľkom ľudovom povstaní vedenom Horiom v Sedmohradsku a v Rumunsku, ktoré sa vládnucej triede podarilo potlačiť len pomocou veľkej armády. Sú tu otriasajúce správy o krutom mučení zajatých povstalcov i o ich vraždení a verejných popravách. Cenzúra neprepustila do novín nijaké články sympatizujúce s povstalcami a hrozila v prípade prekročenia tohto zákazu zastavením Prešpurských novín. Okrem toho vieme, že cenzor niekedy svojvoľne pridával aj také state do textu článkov novín, o ktorých redaktor nič nevedel, alebo dokonca s nimi nesúhlasil.

Aj z týchto príčin sa do prvých slovenských novín zriedkavejšie dostávajú správy o odpore ľudových más proti vládnemu režimu, feudálnemu vykorisťovaniu, ale aj o živelných roľníckych vzburách. Sú tu však zmienky o stále rozrastajúcich zbojníckych družinách v Poľsku i na Slovensku, ktoré prepadávali panské sídla a zbíjali podobne, ako povestná družina Jura Jánošíka.

Začiatkom roku 1785 písal neznámy dopisovateľ, pravdepodobne zeman nenávidiaci ľud, o vzbure štyroch slovenských liptovských dedín proti stoličnej vrchnosti, ktorá im chcela odobrať starobylé privilégia a prinútiť ich neoprávnene k plneniu všetkých poddanských povinností i k robotovaniu na panskom. Proti vzbúrencom vyslali „tri kompánie z infanterie neb pešího vojska.“ Dve dediny sa vojakom poddali, ale len potom, keď mnohí z ich obyvateľov “železem a provazmi zklížení a pokáraní byli. Mnohí již z nich po dosáhnutí bitky oněmocnělo a jeden...již i umřel. Ostatní dve dediny se dosud na cestě polepšení nalézají, ačkolvek se jim síce dost příkré pokání káže a ohlašuje."

Redaktori novín si uvedomovali, že ich domáce spravodajstvo je veľmi chudobné, a často žiadali dopisovateľov o spoluprácu, čo sa im však málo kedy podarilo dosiahnuť. Inou závažnou prekážkou slobodnejšieho spravodajstva bola cenzúra. Jej zásahy poznávame nielen zo zachovaných archívnych dokladov, ale aj zo samých novín. V odkazoch redakcia napr. píše dopisovateľom, že ich príspevky nemôžu byť vytlačené, lebo „nie každá pšenica cez riečicu prejde.“ Sami redaktori píšu takto o svojich ťažkostiach: „Mají se tí novinári neboráci! Pošlou-li jim některí korespondenti nějaké zprávy do novín; v dvojaké jsou pochybnosti: Nejprv položi-li je do novín, možná věc, že cenzúra je do nich položiti nedopustí. Druhé, nepoloží-li je do novín, nelíbě to ponese korespondent. Když pak i cenzura dopustila vytlačiti: přece nejsou jistí, zdaliž opravdivá novina byla, a co prvně od čtenářů budou museti slyšeti.“

V Prešpurských novinách nájdeme už aj úvodník, politický komentár, ba aj predchodcu dnešného slovenského fejtónu. U nás větrojezdci!" Poslal ho dopisovateľ “od spišských Tatru." Jeho meno nepoznáme, (Prešp. nov. 27.IV. 1785). Redaktori novín vyvíjali veľa úsilia na ich zlepšenie. Pravda, boli pritom závislí na listoch dopisovateľov, na ktorých sa takto sťažovali: „Naši páni korespondenti zamrznuté prsty mají, anebo nechtějí, aneb nemohou nám něco psát.“ Nechceli sa však obmedzovať iba na domáce spravodajstvo, ale mienili uverejňovať aj články literárne a historické. Dokonca uverejňujú aj stručné informácie o bratislavských divadelných predstaveniach.

Na priamy príkaz Daniela Tállayia redaktori preberali zahraničné spravodajstvo z Pressburger Zeitung, ale aj z viedenských politických novín, pričom len veľmi zriedkavo citovali prameň, z ktorého správa pochádzala. Redakcia Prešpurských novín propagovala nielen vlastné, ale aj iné domáce i zahraničné noviny a časopisy, hlavne vtedy, keď bola presvedčená o ich spoločenskom význame. Týkalo sa to napr. peštianskych literárnych novín Merkur von Ungarn. V Prešpurských novinách nájdeme aj oznámenie o verejných dražbách, konfiškáciách kláštorných hnuteľných i nehnuteľných majetkoch, uverejňovaných na priamy príkaz Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady, ale aj prvé inzeráty.

Pre obmedzené finančné možnosti, nedostatok dopisovateľov a prílišnú závislosť pri preberaní zahraničného spravodajstva z cudzích tlačových orgánov, redaktori nemohli z Prešpurských novín vytvoriť taký tlačový orgán, ako by si to boli želali. No aj tak sa snažili v rámci svojich skromných možností pozdvihnúť ich na vyššiu úroveň. Preto nesúhlasili s tými dopisovateľmi a čitateľmi, ktorí sa v novinách dovolávali len vojnového spravodajstva a senzačných informácií a to aj na úkor systematického domáceho spravodajstva zo všetkých slovenských krajov. (“Nechtějme vojnu, podívejme se do vlasti!" “Na stranu s těmi strašidlami mysle, na stranu tedy se všemi válečnými pověstmi!").

So záujmom o kultúrne a literárne otázky súvisí aj interes tvorcov novín o vedecký výskum a o technický pokrok. Tu im bol však primárny prvok senzačnosti. Už v prvom ročníku Prešpurských novín priniesli správu o akomsi Wrighovi, ktorý si zostrojil potápačský úbor, neobyčajne ľahký, zakrývajúci iba hlavu, ktorý mu dovolil, aby 8 hodín a 7 minút sa zdržoval pod vodou.

Veľkú pozornosť redaktorov i čitateľov Prešpurských novín upútal aj taký prevratný vynález, ako bolo zostrojenie prvého balónu. O tejto udalosti nájdeme v novinách veľa správ a článkov. Prvé pokusy letu balónom realizované bratmi Montgolfierovcami z júna 1783 - hodnotila redakcia novín 11. XI. t. r. nepriaznivo, ba až ironicky. Druhá správa uverejnená 28. XI. t. r., je už zbavená skepsy a uvažuje aj o praktickom využití tohto vynálezu. Pravda, redakcia novín vo svojich správach nerozlišuje vynález bratov Montgolfierovcov, ktorí plnili balón zahriatym vzduchom, od nasledujúceho vynálezu francúzskeho fyzika A. C. Charlesa, ktorý plnil balón plynom. V správe sa hovorí o povýšení rodiny Montgolfierovcov do šľachtického stavu, o udelení rádu sv. Michala a čestnej penzie obom bratom, o odmenách udelených A. C. Charlesovi a Robertovi, ako aj o Pilatrovi de Rosier a markízovi D´Arlandovi, ktorí podnikli prvý let balónom.

Aj neskôr prinášali Prešpurské noviny správy “o povětrných machynách". 20. I. 1784 pod titulom „Prochádzka z Prešporka do Parýzu a odtud až do povětří“, písali o pokuse riaditeľa fyzikálneho odboru berlínskej Akadémie Karla Franza Acharda o vzlete balóna v Berlíne 27. XII. 1783, pričom si neodpustili poznámku plnú prehnaného optimizmu: „Tak se vidí, že již v krátky čas žádných furmanů, ani koní nebudeme potřebovati; poněvadž nám pán Montgolfír z Parýzu ukazuje cestu přes povětrí, kdež se člověk nesekne, ani do bahna neuvázne. Takýchto správ o prvých pokusoch o ovládnutie vzduchu, ako bol napr. pokus o prelet Lamanšského kanála v ročníku 1785, sa v Prešpurských novinách nachádza dosť.

Pre redaktorov prvých slovenských novín je príznačná ich úzkostlivá starostlivosť o vierohodnosť uverejnených správ a informácií. Ak zistili, že sa s pravdou nezhodujú, neváhali uverejniť ich opravu, čím chceli dať svojim novinám pečať serióznosti.

Podobné články

Komentáre