Navštívte zajtra poobede Vodnú vežu pod hradom

Hlavné mesto Bratislava pozýva všetkých dobrovoľníkov a nadšencov histórie na Vodnú vežu pod Bratislavským hradom v oblasti Vydrice.

Už zajtra, v piatok 24.7. od 13.00  sa tu uskutoční malá brigáda spojená s komentovanou prehliadkou Vodnej veže a na záver podujatia čaká návštevníkov  malý hudobný bonbónik.

Podujatie sa uskutoční pod gesciou viceprimátorky Ivety Plšekovej a odborný komentár o Vodnej veži s prehliadkou vykoná Ivo Štassel,  riaditeľ Mestského úradu ochrany pamiatok.

Podujatie nadväzuje na verejnú prezentáciu histórie i možnej obnovy tejto najstaršej kontinuálne stojacej pamiatky na území Bratislavy, ktorá sa uskutočnila v júni 2015 v Urban House.

Najstaršie správy o bratislavskom mýte pochádzajú z 11. až 12. storočia, z obdobia, keď sa pod hradným návrším začalo postupne rozvíjať podhradie kráľovského hradu. Napriek tomu, že sú kusé a neuvádzajú jednotlivé mýtne prechody na území Bratislavy, musíme predpokladať, že sa viažu k mýtu z brodu, ktoré prinášalo najväčšie zisky. Tieto patrili benediktínskemu arciopátstvu v Pannonhalme, pilišskému opátstvu (najskôr od konca 12. storočia) a bratislavskému hlavnému županovi.

Na ochranu pre mesto dôležitej lokality tu dal pilišský opát Ján postaviť stavbu, ktorá mala brod zabezpečovať. O jej existencii ako aj o jestvovaní riečneho brodu sa po prvý raz objavuje zmienka v listine kráľa Belu IV. z 28. júna 1254, v ktorej panovník potvrdzuje majetky, výsady a mýtne práva pilišského opátstva: „...et turre, seu domos, quas dilectus nobis in Christo abbas emoratus ... in castra Posoniesi construxit in loco qiu Wepruch vulgariter nuncupatur...“ Podľa týchto údajov sa rok 1254 pokladá za dátum vzniku Vodnej veže.

O ďalších osudoch Vodnej veže sa dozvedáme z listiny z roku 1361, v ktorej sa uvádza, že opát Henrich prenajíma „...turrem, seu domum aque...“ (vežu alebo vodný dom) prešporskému richtárov Jakubovi a jeho synovi Mikulášovi. Informácie, ktoré nám listina poskytuje sú dôležité nielen pre poznanie samotného objektu, ale aj jeho okolia. Veža bola v tom čase v dosť dezolátnom stave a preto podľa zmluvy boli noví majitelia povinní na vlastné náklady vykonať rozsiahle opravy. Kedy však k skutočnej realizácii rekonštrukčných prác prišlo nevedno. Existuje síce listina z roku 1367, ktorá by mohla na túto skutočnosť poukazovať, no jej text oboznamuje iba o finančnom vysporiadaní medzi pilišským opátstvom a richtárom Jakubom a je bez priameho vzťahu k objektu Vodnej veže. Listina z roku 1361 okrem prenajímacej formulácie obsahovala aj údaje, na základe ktorých je možno zrekonštruovať urbanistickú situáciu v bezprostrednom okolí stavby. Vodná veža už nebola samostatne stojacim objektom. Pravdepodobne z východnej strany sa k nej pripájali obytné domy, západný a južný priestor zostal nezastavaný zo strategických a komunikačných dôvodov. Južne od veže, pri Dunaji, sa nachádzal riečny prístav. Prvé pomenovanie Vodnej veže v nemeckom jazyku (Wasserturm) zatiaľ pochádza z roku 1380.

Najstaršie správy o bratislavskom mýte pochádzajú z 11. až 12. storočia, z obdobia, keď sa pod hradným návrším začalo postupne rozvíjať podhradie kráľovského hradu. Napriek tomu, že sú kusé a neuvádzajú jednotlivé mýtne prechody na území Bratislavy, musíme predpokladať, že sa viažu k mýtu z brodu, ktoré prinášalo najväčšie zisky. Tieto patrili benediktínskemu arciopátstvu v Pannonhalme, pilišskému opátstvu (najskôr od konca 12. storočia) a bratislavskému hlavnému županovi.

Na ochranu pre mesto dôležitej lokality tu dal pilišský opát Ján postaviť stavbu, ktorá mala brod zabezpečovať. O jej existencii ako aj o jestvovaní riečneho brodu sa po prvý raz objavuje zmienka v listine kráľa Belu IV. z 28. júna 1254, v ktorej panovník potvrdzuje majetky, výsady a mýtne práva pilišského opátstva: „...et turre, seu domos, quas dilectus nobis in Christo abbas emoratus ... in castra Posoniesi construxit in loco qiu Wepruch vulgariter nuncupatur...“ Podľa týchto údajov sa rok 1254 pokladá za dátum vzniku Vodnej veže.

O ďalších osudoch Vodnej veže sa dozvedáme z listiny z roku 1361, v ktorej sa uvádza, že opát Henrich prenajíma „...turrem, seu domum aque...“ (vežu alebo vodný dom) prešporskému richtárov Jakubovi a jeho synovi Mikulášovi. Informácie, ktoré nám listina poskytuje sú dôležité nielen pre poznanie samotného objektu, ale aj jeho okolia. Veža bola v tom čase v dosť dezolátnom stave a preto podľa zmluvy boli noví majitelia povinní na vlastné náklady vykonať rozsiahle opravy. Kedy však k skutočnej realizácii rekonštrukčných prác prišlo nevedno. Existuje síce listina z roku 1367, ktorá by mohla na túto skutočnosť poukazovať, no jej text oboznamuje iba o finančnom vysporiadaní medzi pilišským opátstvom a richtárom Jakubom a je bez priameho vzťahu k objektu Vodnej veže. Listina z roku 1361 okrem prenajímacej formulácie obsahovala aj údaje, na základe ktorých je možno zrekonštruovať urbanistickú situáciu v bezprostrednom okolí stavby. Vodná veža už nebola samostatne stojacim objektom. Pravdepodobne z východnej strany sa k nej pripájali obytné domy, západný a južný priestor zostal nezastavaný zo strategických a komunikačných dôvodov. Južne od veže, pri Dunaji, sa nachádzal riečny prístav. Prvé pomenovanie Vodnej veže v nemeckom jazyku (Wasserturm) zatiaľ pochádza z roku 1380.

Z hľadiska vlastníckych vzťahov je dôležitým časovým údajom koniec 14. storočia. Vtedy vežu od pilišského opátstva získal kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý ju v roku 1401 daroval mestu, s podmienkou, že bude náležite udržiavaná aby nevnikli žiadne prípadné škody. V darovacej listine sa po prvý raz objavuje jednoznačné pomenovanie objektu turris (veža), ku ktorej patrí viacero objektov.

V ďalších obdobiach pribúdalo správ, týkajúcich sa Vodnej veže. Okrem záznamov obsahujúcich údaje o opravách a úpravách stavby sa pomerne značné množstvo údajov viaže k opevneniu, ktoré sa síce nachádzalo v tesnej blízkosti Vodnej veže, ale tá nikdy nebola jeho súčasťou. Z poznatkov získaných zo správ však nie je možné jednoznačne určiť vlastníkov objektu. Vieme, že v rokoch 1440 - 1442 dochádzalo k sporom o vlastníctvo medzi mestom a hradom.

V roku 1442 počas bojov o nástupníctvo na uhorský trón vojská Vladislava II. Jagelonského zaútočili na mesto a pritom poškodili Vodnú vežu. Záznam z roku 1453 obsahuje výzvu kráľa Ladislava V., aby mesto odovzdalo Vodnú vežu hradnému veliteľovi.

O tom, že Vodná veža v prvej polovici 15. storočia plnila významnú fortifikačnú úlohu, svedčí aj narastajúci záujem o jej plné funkčné zabezpečenie. Po nástupe účinných palných zbraní do vojenskej výzbroje vznikla potreba budovania samostatných predsunutých opevnení, ktoré umožňovali oddialenie palebnej línie nepriateľa. A práve Vodná veža týmto novým požiadavkám vyhovovala priam ideálne. Stala sa dôležitým nárazníkovým objektom pri prípadnom útoku nepriateľa od dunajského brodu.

K zdôrazneniu strategickej hodnoty fortifikácie prispelo aj vybudovanie dreveného mosta cez Dunaj. Bol umiestnený oproti Vodnej veži a dal ho postaviť kráľ Žigmund v roku 1430. Po opakujúcich sa poškodeniach vybudovali v rokoch 1472 - 1473 nový most, tentoraz oproti Rybárskej bráne. Tento nový, suchý, prechod cez Dunaj bol bezpochyby frekventovanejší ako starobylý brod. Vodná veža sa tak stala dôležitým predmostím jedného z najvýznamnejších strategických bodov celej oblasti.

Zdroj: wikipédia

Podobné články

Komentáre